v rozhovore sa dočítate:

• do akej miery využíva znalosti zo základnej školy, 
• aké má skúsenosti s prednášaním študentom,
• ako by mal vyzerať ideálny školský systém,
• akú úlohu by mal hrať štát vo vzdelávaní.

už dlhší čas sa vo svojej práci venujete téme vzdelávania. Aké máte skúsenosti so slovenským školstvom? 

Ja som bol ten typ študenta, ktorý školami preplával bez toho, aby sa trápil. Ale vnímal som okolo seba množstvo spolužiakov na všetkých úrovniach – od základnej, cez strednú, až po vysokú, ktorí to také ľahké nemali a bol to pre nich boj.

niekto by mohol povedať, že práve takým ľuďom škola pomôže. Pomôže im, že ich škola donúti naučiť sa veci, ktoré by im chýbali v živote. Čo si o tom myslíte?

Neviem o takom dlhodobom výskume, ale mám napríklad brata, ktorý sa venoval tancovaniu, no so školou mal veľké problémy. Jemu škola významne neovplyvnila to, ako dnes žije svoj život. Čítať, písať a počítať by sa naučil tak či tak. Ale to, že sa naučil, kedy sa narodil Ľudovít Štúr alebo kedy existovala Veľkomoravská ríša a podobné veci, tak to mu asi jeho život výrazne neovplyvnilo. 

do akej miery ale využívate v živote a v práci svoje vedomosti zo školy?

Zo základnej školy a z učiva, ktoré sme preberali, si prakticky nič nepamätám... 

ale pamätáte si násobilku.

To je podľa mňa niečo, čo by som sa naučil aj bez školy. To je taký mýtus, že keby ma nenaučili násobilku, tak ju doteraz neviem. 

„Vždy som sa snažil svoje prednášky robiť tak, aby som šokoval poslucháčov a zanechal v nich nejakú emóciu.“

čo sa týka vysokej školy, ako vnímate efektivitu času stráveného na nej? 

Ja som študoval na výbornej škole – na ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela. Môj čas strávený na vysokej považujem za veľmi efektívny. Mal som veľa času na samoštúdium, čítanie kníh a štúdií, na rozmýšľanie, začal som si písať nejaké prvé blogy. Z tohto pohľadu to považujem za veľmi užitočný čas. Mal som priestor na svoj rozvoj. A preto som potom išiel aj na doktorandské štúdium. To bol ďalší bonusový čas na to, aby som mohol robiť to, čo ma baví. 

aké sú tvoje skúsenosti so školstvom z pozície učiteľa?

Učil som niekoľko predmetov na vysokej škole. To boli väčšinou prednášky pred aulou, teda väčším množstvom žiakov. Mal som z toho dobrý pocit ako prednášajúci, ale museli by ste sa spýtať samotných študentov. Vždy som sa snažil svoje prednášky robiť tak, aby som šokoval poslucháčov a zanechal v nich nejakú emóciu.

Napríklad, keď rozprávam o verejných financiách, tak sa pýtam, prečo môžu študenti ignorovať tvorbu rapera Rytmusa, ale nemôžu ignorovať to, čo robí Ego. Odpoveď je tá, že Rytmus sa pohybuje iba na súkromnom trhu, predáva pesničky, ale Ego sa pohyboval aj na tom verejnom trhu, v politike a rozhodoval v správnej rade o tom, aké sa nakúpia CT-čka. Toto zaujme študenta, možno si zapamätá, že je takýto rozdiel medzi politikou a súkromným sektorom. 

ovplyvnilo nejako to, že sa venujete vzdelávaniu svojho vlastného dieťaťa?

Zatiaľ asi neovplyvnilo, lebo ja sa veľmi nevenujem tomu, ako má vyzerať to správne vzdelávanie. Venujem sa skôr tomu, v akých inštitucionálnych podmienkach bude najväčšia tendencia vzniku správneho vzdelávania. Teraz sa venujem pomerne rozsiahlemu vzdelávaniu detí zo znevýhodneného prostredia. A zdá sa, že tam môže byť oveľa vhodnejšie a efektívnejšie vzdelávanie, ktoré je prísnejšie. Vzdelávanie, ktoré je paternalistické, čiže určuje nejaké pravidlá v triede a tie deti musia poslúchať. Na druhej strane, je aj veľa výskumov, ktoré sa venujú opačnému prístupu, kde deti sú slobodnejšie a samé nachádzajú spôsoby ako sa vzdelávať a samé sa nejako posúvajú ďalej. 

tvrdíte, že ideálny školský systém by nemal byť jeden, ale malo by ich byť viac a každý z nich by sa mal prispôsobiť tej skupine, ktorú učí. Je to tak správne?

Ako ekonóm viem navrhnúť nejaký súbor pravidiel a inštitúcií, ktorý vytvorí systém, kde si budú ľudia môcť navrhovať nie reformy školstva, ale kde budú môcť prichádzať s podnikateľskými plánmi. A tie ich predstavy o vzdelávaní budú testované ochotou rodičov a detí ich navštevovať. 

V USA sa to nazýva charterové školy. Sú to školy, ktoré sú financované z verejných zdrojov, ale sú oslobodené od všetkých možných regulácií, štátom stanovených študijných plánov a tak ďalej. Sú slobodné a o tom, či tá škola prosperuje, alebo nie, rozhodujú rodičia, ktorí tam dajú svoje deti. Školy zakladali aj podnikatelia, ktorí prišli s tým, že idú zachraňovať černošské deti, ktoré sú extrémne chudobné a ktoré žijú v mestských getách. To sú deti, ktoré sa v tých školách naozaj nič nenaučia a idú zo školy rovno na ulicu alebo do basy. Títo podnikatelia prišli so školami, teraz sú to už siete škôl, ktoré deti dokážu naučiť nielen základy, ale ešte viac ako dokážu priemerné školy v Amerike. Empirické dáta ukazujú, že tie školy naozaj dobre fungujú. 

 

BORIS NÉMETH

Tieto školy sa zvyknú nazývať – „no excuses“, čiže žiadne výhovorky. Majú tvrdé pravidlá ohľadom toho, ako sa deti môžu správať. Učiteľ tam je počas vyučovacej hodiny pánom, on má presne stanovené postupy, ako má učiť. A toto na tie deti funguje.