prvý raz som sa s militantným nacionalizmom naživo konfrontoval pár týždňov po novembri 1989. Čerstvo získaná sloboda dala zelenú aj nacionalistom a „nacionalistom“. Chodili na mítingy Verejnosti proti násiliu provokovať heslami „Židia do Palestíny“, „Česi peši do Prahy“, „Maďari za Dunaj“). Počas schvaľovania jazykového zákona vykrikovali „Na Slovensku po slovensky!“
Podľa nich „Národ = pôda a krv“. Bojovníci za tento cieľ občas hlásali aj „Za Boha a za Národ!“. Riešenie problémov národa (a rasy) dostalo v nacistickej tretej ríši pomerne rýchlo nálepku „konečné“. Popol obetí je memento. Ideológia a jej nositelia prežívajú roztrúsení medzi nami. Demarkačná línia je krehká. Spočíva v sakralizácii národa.
Nacionalistická ideológia nemá etnicitu, národnú príslušnosť, kultúrne pozadie. Jednoducho rakovina. Avšak ako každá spoločenská choroba, aj táto má svoj „organický“ pôvod – rodila sa počas kultúrnej evolúcie z pôvodne rodinných a kmeňových pospolitostí a až v časoch pokročilej industrializácie devätnásteho storočia dospela k národným štátom. A je to vôbec choroba?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.