v rozhovore sa dočítate:

• Prečo je hlas cirkvi sekulárnou spoločnosťou nevypočutý,
• ako hľadať Boha,
• či zradil Juraj Šeliga svojím hlasovaním v parlamente odkaz Jána a Martiny,
• čím ho šokovala Anna Záborská,
• prečo by nešiel na pochod Dúhový Pride,
• v čom vidí nebezpečenstvo módnej homosexuality,
• čo si myslí o výrokoch farárky Anny Polckovej.

poslúchli ste rady epidemiológov a ostali dovolenkovať na Slovensku? Ako trávite leto?

Poslúchli i neposlúchli. Mali sme krátku dovolenku. Štyri dni sme strávili v Českom Adršpachu, pri Broumove. Je to územie na  hraniciach Poľska, neďaleko Nemecka, súčasť sudetskej oblasti. Nájdete tu veľa opustených nemeckých domov. V ovzduší stále cítite tragickú atmosféru vojny, akoby celkom neodišla. Českí občania odtiaľ na konci vojny vyhnali nemeckých obyvateľov. Mnohých pri tom zavraždili. Bol to akt pomsty za krutosti nacizmu. Navštívili sme i barokové kostoly, o ktoré sa stará slovenský kňaz. Dal nám tašku plnú kľúčov. Cestovali sme od dedinky k dedinke, odomkli sme si kostol a prezreli si ho.

prečo takáto neobvyklá dovolenka? 

Hlavným podnetom k výletu bola Janka Vargová. Išli sme po stopách Mariána Vargu. Marián tam pred niekoľkými rokmi koncertoval. Koncerty organizoval miestny chartista Standa. Jeden z koncertov Marián odohral v opustenom kostole. Hral i v Adršpachu. Je to zalesnené územie plné skalných veží. Na jeho začiatku je jazero ovenčené skalami. Na jazero spustili plávajúce pódium a Marián tam v noci hral. Pár dní sme strávili i v Levoči. Túru v Slovenskom raji sme si zvolili šťastne, o dolinu ďalej, ako je to zvyčajné. Báli sme sa, že chodník bude preplnený ľuďmi, no stretli sme len jednu skupinu a tri dvojice. 

čo vo vás zanechalo obdobie izolácie kvôli pandémii? Ako ste prežívali obdobie uzavretých kostolov a presun do online priestoru?

Priznám sa, že mi to v istom zmysle vyhovovalo. Viacerí kamaráti, ktorí našu Kaplnku nenavštevujú, si to pochvaľovali. Nemajú vo zvyku zúčastňovať sa bohoslužieb, no kázeň si radi vypočuli. Okruh zúčastnených sa tak v čase, keď sa Kaplnka nestretala, značne rozšíril. Videá sme pripravovali s dcérou Deborou. Ona filmovala, ja som hovoril. Zakaždým mi k téme položila pár závažných otázok. Tak medzi nami vzniklo niekoľko hlbokých rozhovorov o duchovných témach. A neboli to iba kázne. Kamarát ma nabádal: Situácia je vážna. Ľudia potrebujú povzbudenie denne, nestačí pridávať raz do týždňa kázeň. 

vymysleli ste potom krátke videá k rannej káve. 

Fungovalo to. Trvá to už dlho, tak som pribrzdil, už to robíme len raz do týždňa. Viacerí mi povedali, že by boli radi keby online kázne i kávičky pokračovali. To čím nás COVID-19 obdaril, si chceme zachovať i do budúcnosti. Rozhodli sme sa, že bohoslužby budeme streamovať. Už viac než mesiac sa stretáme. Prichádza menej ľudí. Sú prázdniny, no je to dané i istou bezradnosťou. Nik nevie, čo nám  korona pripraví zajtra. Jedni sú nahnevaní, vravia, že je to výmysel a nič sa nedeje. Druhí sú stále úzkostní a opatrní. Tomáš Halík vo svojich video kázňach navrhoval prijať čas prázdnych kostolov ako znamenie doby. Symbol budúcich premien, ktoré cirkev čakajú. Kresťanská spiritualita musí hľadať nové vyjadrenie. Tomu liturgickému a inštitucionalizovanému dochádza dych, stráca schopnosť osloviť súčasného človeka. Súhlasím s ním. 

nepriniesla to iba korona. 

Moderný, sčasti sekularizovaný človek, vníma cirkvi ako trochu starobylé inštitúcie. Uchovávajú sa v nich odpovede na otázky, ktoré si oni už nekladú. Ak chcete mať vzťah s Bohom, musíte tie odpovede prijať a podriadiť sa im. Inak sa nemôžete zaradiť do kolektívu zbožných. Taká ponuka zostáva zväčša bez odozvy. S potrebou po bytostnom zažívaní zmyslu existencie sa však stretám i u mnohých nenáboženských ľudí. V tejto vonkajškovej kultúre, zameranej na výkon a spotrebu, mnohým začínajú chýbať vnútorné hodnoty.

Spočiatku tú potrebu ani nespájajú s Bohom. Človek je sám sebe položený ako otázka: Som tu, odkiaľ som sa vzal, kto ma tu chcel, načo tu som? Bol som si daný z tajomstva bytia, ktoré ma o nekonečno presahuje. K tomu tajomstvu má človek buď vzťah úzkosti, alebo dôvery. Tu sa nám kladie otázka viery. Kresťanstvo uzavreté vo svojich organizovaných formách však nevie sprevádzať človeka na ceste k objavovaniu spirituality. Moralizovanie a predkladanie vieroučných poučiek, ich necháva ľahostajnými. Hľadajú cestu k zažívaniu Boha, k vnútornej hĺbke, ktorá by ich inšpirovala a premieňala na lepších, slobodnejších, láskavejších a pravdivejších ľudí. 

pápež František v jednom príhovore povedal, že prázdne kostoly sú predzvesťou budúcnosti cirkvi, ktorá bude musieť zmeniť formu ohlasovania. Zaujímavá je aj iná skutočnosť, ktorú spomínajú známi cirkevní predstavitelia: na jednej strane klesá počet ľudí hlásiacich sa ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu a súčasne hovoria, že klesá počet ľudí, ktorí by boli vyhranenými ateistami. Znamená to možno, že viera v Boha narastá, ale cirkvi budú čoraz viac zažívať prázdne kostoly. Kde vidíte budúcnosť cirkví?    

Práve som dopísal stĺpček do .týždňa o Albertovi Camusovi a Simone Weilovej. Camusa azda pozná každý. Okrem slávnych románov napísal i zbierku esejí Mýtus o Sizyfovi. Nezaujatý človek, podľa neho, musí prijať fakt, že bytie je absurdné. Rieši i otázku, či poctivou odpoveďou na ten fakt nie je samovražda. Simone Weilová nie je taká známa. Zomrela 34-ročná. Za ten krátky život stihla byť chvíľu i radikálnou marxistkou. Podobne ako Camus však odmietla Marxov koncept revolúcie. Považovala ho za nebezpečný omyl.