katarína Šimončičová, rodným priezviskom Chlebáková, sa narodila 12. marca roku 1948 ako najstaršia z troch detí. Rodina žila v Kráľovskom Chlmci neďaleko od hraníc so ZSSR, pôrodnica bola však až v Košiciach. V celom Kráľovskom Chlmci boli v tom čase podľa pamätníčkiných slov len dve autá, a tak do jedného z nich posadili jej mamu, aby ju odviezli do nemocnice.
„Dostali dvakrát defekt, vonku bolo mínus 15 stupňov. Keď už tretíkrát lepili tie gumy, už boli nad Košicami. Mama vraj: ‚Ja už aj pešo zbehnem dole!‘ Našťastie ju potom doviezli a v poriadku som sa narodila.“ O dva roky neskôr sa Kataríne narodili súrodenci a rodina sa presťahovala do Košíc.Na detstvo si spomína radostne, jej otec bol veľký zabávač, no zároveň aj turista, čo hralo značnú rolu v jej neskoršom smerovaní. Na turistiku brával celú rodinu, sezónu začínali už od prvého jarného dňa a v prírode trávili čas neustále.
Pamätníčka spomína, že bývali v malom byte v Košiciach a žili skromne, no veľmi šťastne. Otec bol právnik, mama žena v domácnosti a Katarína si dodnes nevie vysvetliť, ako zvládali päťčlennú domácnosť. Nikdy vraj totiž nepocítili, že by im čosi chýbalo. Základné, stredné aj vysokoškolské vzdelanie absolvovala v Košiciach. Po skončení strednej všeobecnovzdelávacej školy v roku 1966 chcela po dohode so spolužiačkami pokračovať na baníckej fakulte.
Prvé sväté prijímanie, 1956.
Rozhodnutie spôsobilo doma úsmevné reakcie, najmä zo strany otca, v ktorého rodine sa niekoľko generácií študovalo právo. „Môj otec povedal: ,No banícka fakulta, samozrejme! Máme to v rodine, však všetci sú baníci v našej rodine!‘ (smiech)“ Katarína neskôr zvažovala štúdium práva, no podľa jej slov to v tom čase nebolo vhodné, tak sa nakoniec rozhodla pre Hutnícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach, ktorú úspešne skončila v roku 1972.
spomienky na 21. august a normalizáciu
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zasiahol Kataríninu rodinu v Kráľovskom Chlmci, kam v lete jazdili na prázdniny k strýkovi a starej mame. Večer 20. augusta pozerali so strýkom film „O slavnosti a hostech[1]“, po ktorom šli okolo polnoci spať. Skoro ráno ich zobudil jeho krik: „Strýko ráno o šiestej vbehol, že: ,Vstávajte! Prišli Rusi!‘ A my, že srandu si rob vieš z koho (smiech), neverili sme mu, on vždy srandoval a mal smolu v tom, že keď raz povedal pravdu, nikto mu neveril.“ Neskôr však rodina zapla televíziu a pochopila, že bohužiaľ nežartoval. Keďže sa nachádzali kúsok od hraníc, rozhodla sa Katarína s bratom nasadnúť na bicykle a ísť sa na vojakov pozrieť.
Spomína, že vojaci šli po hlavnej ceste pod Kráľovským Chlmcom. V televízii hlásili, že sa treba správať slušne a bez provokácií, s bratom tak začali vojakom mávať. „A Rusi nám mávali naspäť. A sme sa pozreli na ľudí, čo okolo stáli, a tí sa veľmi hnevali na nás, že čo to robíme, že hádam Rusom kývame.“Katarínina mama okamžite rozhodla, že sa musia z Chlmca najbližším vlakom vrátiť do Košíc, keďže ich otec ostal doma sám a nikto nevedel, čo sa bude ďalej diať. Nasadli teda na vlak a pamätníčka spomína, že celú cestu popri koľajniciach šli s nimi tanky. Po návrate domov sa rozhodla, že chce ísť obzrieť, čo sa deje v meste. Rodičia však o tom nechceli ani počuť. „A ja, že jak to? Šak sa vonku strieľa, a ja som doma! Šak a takáto udalosť veľká!“
Prvomájový sprievod, 1982.
Dnes konštatuje, že jej zákaz od rodičov možno zachránil život, keďže sa neskôr dozvedela, že ich 16-ročný sused s rovnakým nápadom bol v ten deň v meste zastrelený. Podľa údajov hlásených jednotkami Verejnej bezpečnosti bolo v ČSSR od 21. augusta do 3. septembra 1968 usmrtených 72 osôb, 266 osôb zranených ťažko a 436 ľahko. Najčastejšie išlo o usmrtenie streľbou, potom o usmrtenie spôsobené dopravnými prostriedkami vojsk. Najväčší počet mŕtvych hlásila Praha, Liberec, Brno, Bratislava a spomenuté Košice.
Podľa najnovšieho výskumu Ústavu pamäti národa prišlo od 21. augusta do 31. decembra 1968 v ČSSR následkom vpádu vojsk o život spolu 108 ľudí, z toho na území SSR ich bolo 38. V čase vpádu mala Katarína 20 rokov. Ešte sa rozpamätáva, že nasledujúce ráno stál pred ich domom tank s hlavňou namierenou smerom k nim.Následky augustových udalostí, ktoré vyústili do obdobia tzv. normalizácie, ju hnevali. Priame strety či problémy s režimom jej rodina však nemala.
V roku 1972 Katarína dokončila vysokú školu a zamestnala sa v Považskej Bystrici, kde pracovala 4 roky na výskume supravodivých materiálov. Neskôr sa presťahovala do Bratislavy, kde pokračovala v práci na Elektrotechnickom ústave SAV. Jej sestra sa v roku 1976 vydala, a legálne sa tak vysťahovala za manželom do Francúzska. Bol totiž francúzskym občanom a ČSSR v takýchto prípadoch umožňovala legálnu emigráciu za účelom tzv. zlučovania rodín.Pamätníčka spomína, že ju tam občas chodila na pozvanie navštevovať a robí tak dodnes, hoci už bez potreby pozvania.
Tiež s úsmevom dodáva, ako ju vďaka tomu, že mala „sestru na Západe“, potom nikto v práci netlačil vstúpiť do komunistickej strany.S manželom sa spoznala v bratislavskom PKO v decembri 1981. Keď sa neskôr náhodou náhodou stretli v bufete, zistila, že tiež pracuje na Akadémii vied, vo vedľajšom ústave. V júli nasledujúceho roku začali spolu chodiť. Spomína, že krátko na to odišla z práce na tri mesiace do Dubny, kam z Elektrotechnického ústavu chodievali často, keďže sa tam nachádzal Spojený ústav jadrových výskumov.
S manželom, horský park, 1986.Na pobyt má pamätníčka veľmi pekné spomienky, no s úsmevom vraví, že ako čerstvo zamilovanej jej tam bolo dlho. „Jak je ďaleko do polnoci, to sa nedá vydržať, a zajtra bude zase 24 hodín a tak to bude každý deň. A mesiac a tri mesiace, nevydržím, nevydržím!“ Vydržala však a po 4 rokoch randenia sa v Bratislave vzali.
cesta od ochranárstva k revolúcii
Hoci vzťah k prírode mala Katarína odmalička, k poslaniu ochranárky ju náhodne dostala manželka kolegu z Elektrotechnického ústavu. Pôvodne šli spolu na lyžiarsku rekreáciu, no na mieste nebolo žiadneho snehu, a tak celý týždeň strávili rozhovormi na izbe. Práve vtedy sa pamätníčka prvý raz dozvedela o existencii zväzu ochranárov.
Spomína na kamarátkine slová: „Hovorí: ,Ja poznám takú skupinu ľudí, čo behajú po Slovensku, šindle majú v ruksaku a občas idú a ošindľujú nejakú drevenicu, nejakú sýpku, nejaký senník a tak. Chceš, zoznámim ťa s nimi?‘ Hovorím: ,Samozrejme, takí existujú?‘“A tak sa Katarína Šimončičová 5. 5. 1982 o piatej hodine poobede dostavila na svoju prvú schôdzu základnej organizácie číslo 6 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, ktorú viedol Mikuláš Huba. „No a toto bola tak neskutočná schôdza, keby ste vedeli, aká to bola schôdza! (...) Nebohý Vlado Bednár recitoval básničku o Mortimerovi, to bol bývalý primátor – či jak sa volal vtedy ešte v osemdesiatom druhom, vedúci, predseda národného výboru – Martinák, ktorý dal vydláždiť Primaciálne námestie, dal vyťať tú lipu a vydláždiť.
Tak Vlado Bednár takú hanlivú básničku naňho zložil o Mortimerovi, potom Jano Budaj rozprával o tom, ako sa kradnú pomníky z Ondrejského cintorína, bo práve sa išiel reštaurovať. No to bolo toľko vecí pohromade.“Na pretras sa dostala aj téma plánovaného výrubu stromov v Medickej záhrade. Katarína hneď navrhla, aby sa k nim priviazali, aj keď spomína, že nikdy predtým nepočula o tom, že by sa ochranári priväzovali k stromom. „Ale nejako to zo mňa vyletelo. A oni: ,Jaj, šak ty si naša!‘ A už bolo.“
Následne sa z nej stala plnohodnotná členka zväzu ochrancov prírody, ktorá sa zúčastňovala mnohých aktivít, od rekonštrukcie mlyna v Kvačianskej doline po brigády v bratislavskom Horskom parku. Po narodení dcéry v roku 1986 na materskej dovolenke pomáhala pri vydávaní časopisu „Interné informácie“, ktorý publikoval mestský výbor SZOPK pre svojich členov.Na jeseň 1987 vydal zväz publikáciu Bratislava/nahlas, ktorá bola kritikou stavu životného prostredia v hlavnom meste. Podnietila verejnú diskusiu, vyvolala ohlas v zahraničných médiách, no aj kritickú reakciu z radov komunistov.
Neskôr ju Václav Havel pomenoval „slovenskou Chartou“. Pamätníčka si spomína, že jej kolegovia mali pre vydanie neskôr problémy v práci, no ona konkrétne bola z celej publikácie vynechaná. „Ani som neprepisovala na stroji tie veci. Neviem prečo. Mohla som, lebo som bola doma, tak som mohla klepkať. Nejako ma z toho vynechali, takže ja nemám s tým vôbec nič spoločné. Žiaľbohu.“SZOPK, najmä jeho základné organizácie č. 6 a 13, neskôr hrali kľúčovú úlohu pri formovaní Verejnosti proti násiliu v novembri 1989.
VPN chvíľu sídlilo na Markušovej ulici v Bratislave (dnes Mariánska), teda práve u ochranárov. Neskôr, 1. decembra, dostala od primátora priestory v Mozartovom dome (dnes Ventúrska ulica). Katarína mala v tom čase 16 dní do termínu druhého pôrodu, no spomína, že na zavolanie kolegov tam šla pomáhať pri dvíhaní telefónov. So smiechom dodáva, že hoci nie v zlom, občas „jej revolucionári“ využili vysoké štádium tehotenstva, v ktorom sa nachádzala, pri vítaní nahnevaných návštev.
„Keď som prišla s tým veľkým bruchom, každý prestal byť nahnevaný.“Revolúciu vnímala ako nádherné obdobie. Hoci sa kvôli pokročilému tehotenstvu osobne zúčastňovala demonštrácií len zo začiatku, veľa času trávila v centrále VPN, a teda bola neustále v strede diania. Jej najsilnejšou spomienkou bolo stretnutie s Karlom Krylom, ktorý po rokoch v exile odohral 9. decembra koncert na Námestí SNP v Bratislave. Katarína počas koncertu dvíhala telefóny v Mozartovom dome, sledovala ho teda v televízii. „Prišiel najprv do našej budovy a tam mu povedali dievčatá – Zuza Tatárová hovorí: ,Pán Kryl, mohli by ste sa potom po skončení koncertu vrátiť do Mozartovho domu, lebo tuto Katka nemôže ísť von?‘“
A Kryl po skončení koncertu skutočne prišiel, sadol si pred ňu a zahral jej piesne, ktoré si zaželala. Hovorí o tom so slzami v očiach: „Vy si neviete predstaviť, čo to je, keď ho potajomky počúvate dvadsať rokov, a zrazu sedí pri vás.“
časy sa zmenili, ochranárstvo pokračuje
V Kataríninej rodine sa o režime nikdy nehovorievalo pozitívne, no vždy potichu. Revolúcie sa, bohužiaľ, dočkali bez otca, ktorý sa jej nestihol dožiť. V slobode prejavu sa pre Katarínu podľa jej slov priveľa nezmenilo, keďže ako ochranárka trávila veľa času v prírode, kde nebolo nikoho, a mohla tak hovoriť, čo si myslí. Rok 1989 vníma okrem zmeny režimu najmä ako rok, keď sa druhý raz stala matkou.
V prvých ponovembrových voľbách kandidovala do parlamentu za VPN, no tesne sa doň nedostala. Dnes s úsmevom konštatuje: „Určite by som nehlasovala tak, jak by mi oni povedali, lebo to ma potom už nikto nechce, keď zistia, aká som. Žiadne také, že strana povedala, musíme jednotne hlasovať, v žiadnom prípade.“Rozpad Československa niesla i s rodinou veľmi ťažko. Smutná z rozdelenia bola aj jej v tom čase šesťročná dcéra.
„Nariekali sme, plakali, samozrejme, vôbec sme to nechceli a dodnes sa mi to nepáči.“ Hoci o post v parlamente sa už nikdy neuchádzala, niekoľkokrát kandidovala v komunálnych voľbách. V roku 2014 sa stala poslankyňou mestského aj miestneho zastupiteľstva za bratislavský Ružinov. Od volieb roku 2018 je poslankyňou miestneho zastupiteľstva za ružinovské Nivy. Aj keď už dlhé roky žije v Bratislave, do Košíc sa neustále vracia.
Vo svojej ochranárskej činnosti nikdy neprestala a v roku 2013 za ňu dostala ocenenie Biela vrana. Hoci už na dôchodku, ochranárkou a aktivistkou je dodnes.