Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Esej C. S. Lewisa. Takže takýto je teda Boh

.marek Markuš .clive Staples Lewis .spoločnosť .clive Staples Lewis

Brit Clive Staples Lewis bol európsky intelektuál a kresťanský mysliteľ 20. storočia. Prinášame sériu ukážok z jeho najdôležitejších diel. Po krátkom úvode nasleduje úryvok z knihy O zármutku.

Esej C. S. Lewisa. Takže takýto je teda Boh UNIVERSITY OF NEW HAMPSHIRE/GADO/GETTY IMAGES Spisovateľka a poetka Joy Davidmanová v roku 1951 na portréte od Lotte Jacobi. V rokoch 1956 – 1960 bola manželkou C. S. Lewisa.

to veľmi čudné manželstvo“ C. S. Lewisa s Joy Davidmanovou (ako ho nazval Tolkien), sa ich životmi prehnalo ako letná búrka – nečakaná, krátka, intenzívna, nádherná a ničivá. Joy bola rozvedená Američanka, ktorá po obrátení na kresťanstvo prišla do Anglicka hľadať nový začiatok. Stali sa z nich priatelia, potom manželia a až nakoniec zaľúbenci a milenci. Lewis najprv úradným sobášom v roku 1956 pomáhal Joy získať povolenie na pobyt. Krátko po tom jej diagnostikovali metastázy rakoviny. 

Lewis sa o ňu začal starať a ich vzťah sa rýchlo menil. Kresťanský sobáš sa konal o rok v nemocnici, keď bola Joy pripútaná na lôžko. Terapia bola spočiatku nádejná a prežili spolu tri krásne roky – ale rakovina sa vrátila a Joy v roku 1960 zomrela. Lewis reflektoval túto traumu poznámkami v štyroch zápisníkoch, ale ako sám povedal, „sú to zrevania a výkriky, nie skutočné myšlienky“. Svoje drsne úprimné skúmanie vlastného utrpenia neskôr vydal pod pseudonymom ako knižku O zármutku a Joy sa v texte skrýva ako „H.“ Utajenie bolo také dokonalé a knižka taká úspešná, že nejaký priateľ ju odporučil Lewisovi ako dielo, ktoré „mu možno pomôže v jeho žiali.“ 

C. S. Lewis O zármutku

Nikto mi nikdy nepovedal, že žiaľ a zármutok sa tak podobajú strachu. To isté chvenie v žalúdku, nervozita, neustále prehĺtam. Inokedy mám pocit, akoby som bol mierne opitý alebo mal ľahký otras mozgu. Medzi mnou a svetom visí akýsi neviditeľný závoj. Ťažko vnímam, keď niekto niečo hovorí – je to také nezaujímavé. A predsa chcem, aby mi ľudia boli nablízku. Desím sa, keď je dom prázdny. Keby sa tak chceli rozprávať len medzi sebou a nie so mnou!

Vzápätí sa dostaví plač a pátos – ufňukaný plač. Takmer dávam prednosť chvíľam agónie – sú aspoň rýdze a poctivé. Ale to utápanie sa v sebaľútosti, to odporné sladkasto-lepkavé uspokojenie sa mi hnusí. Skresľuje mi to pohľad na H. Stačí sa tomu poddať a o pár minút už nerumádzgam nad skutočnou ženou, ale nad vysnívanou bábikou. Vďaka Bohu, spomienka na ňu je stále dosť silná, aby som to dokázal zaraziť.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite