nepoznám človeka, ktorý by aspoň raz v živote nevyjedal hrozienka z koláča, či už metaforicky, alebo doslova. Tento chutný obraz sebalásky, keď si človek dopraje len to najlepšie a ostatným nechá fádny zvyšok, neprischol hrozienkam len tak náhodou. Kedysi totiž patrili medzi to najvzácnejšie, čo sa do Európy dovážalo.

 Nádherné tmavé zošúverené zrnká alebo krásne sa na slnku lesknúce vínne jantáry, v ktorých sa iskrí jemná, na mazľavý sirup vysušená dužina. Kto by im odolal a nevyzobal si z mäkkého cesta vianočky či briošky krátku spomienku na hrejivé leto plné vo vetre sa hojdajúcich strapcov hrozna? Spomínajú sa už v biblii – vysušené bobuľky, ktoré vedia zasýtiť a dokonca aj liečiť. Pochutnával si na nich vraj už Mojžiš a v knihe Samuelovej bol kráľ Dávid obdarovaný až stovkou strapcov vysušeného hrozna.

Napokon všetko vyriešila priemyselná revolúcia na konci devätnásteho storočia a my už môžeme siahnuť kedykoľvek v ktoromkoľvek obchode po vrecúšku hrozienok za viac ako prijateľnú sumu.

Na nápad sušiť bobule hrozna a predávať ich vraj prišli starovekí Féničania a Arméni. Na to, že je to nebývalá pochúťka, ktorá dokáže zakonzervovať dobré časy na pekne dlho, človek prišiel skôr, asi 2 000 rokov pred naším letopočtom. Podarilo sa mu nájsť na vínnej réve zabudnutý nevyzobaný strapec, ktorý na slnku a suchom vetre vyschol tak, že namiesto bobúľ z konárika viseli len akési vráskavé slzy. Človek nezaváhal, ochutnal a hneď vedel, že si tú pochúťku musí zadovážiť vo väčšom množstve.