po zániku Československa prestal byť jeho vznik na Slovensku štátnym sviatkom. Dvadsiaty ôsmy október neoslavujeme už dvadsaťosem rokov. Až budúci rok sa to zmení. Snáď. 

Skutočnosť, že deň vzniku Československa sa u nás asi stane štátnym sviatkom, vyvoláva (prinajmenšom u autora tohto článku) tichú radosť. To, akým štátnym sviatkom sa 28. október stane, vyvoláva (prinajmenšom u autora tohto článku) zádumčivý smútok. Prečo radosť a prečo smútok? 

Štátnych sviatkov máme päť, všetky sú dňami pracovného pokoja. Okrem toho máme ďalších desať dní pracovného pokoja (plus Veľkonočnú nedeľu, ktorá však nie je voľným dňom navyše) a šestnásť pamätných dní, ktoré nie sú voľnými dňami. Medzi tými pamätnými dňami je aj 28. október – deň vzniku Československa. Je to, takpovediac, sviatok tretej kategórie.

Z piatich štátnych sviatkov sú tri úplne zrozumiteľné (1. január – Deň vzniku Slovenskej republiky, 29. august – Výročie Slovenského národného povstania, 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu). Deň vzniku štátu je vždy najľahšie pochopiteľným štátnym sviatkom, sú to v podstate narodeniny. Výročie jediného nie nehanebného celoštátneho vojenského vystúpenia je tiež dôvodom na oslavu –  chvalabohu, že máme aspoň to jedno. A výročie začiatku porážky zdanlivo neporaziteľného zločineckého režimu, to je v skutočnosti najväčší dôvod na oslavu. Zvyšné dva štátne sviatky nesú v sebe ľahký závan absurdity. Sviatok svätého Cyrila a Metoda, pripadajúci na 5. júl, nemá so Slovenskou republikou spoločné vôbec nič. Je to priehľadný pokus  rozšíriť umelou konštrukciou sto- až dvestoročné dejiny na viac ako tisíc rokov. No a oslavovať Deň Ústavy Slovenskej republiky nie je v súvislosti s Dňom vzniku SR nič iné, ako prehnaný marketingový ťah typu „dva namiesto jedného“. Oprávnenosť tohto sviatku je navyše priamo úmerná kvalite našej ústavy, ktorá rozhodne nie je veľdielom ústavného práva.

Štátny sviatok, ktorý nie je dňom pracovného pokoja, pôsobí zvláštnym, až nezmyselným dojmom. 

Podľa poslaneckého návrhu zákona, ktorý v septembri schválil parlament v prvom čítaní a na prebiehajúcej schôdzi ho bude prerokúvať v druhom čítaní, má k týmto piatim štátnym sviatkom pribudnúť od budúceho roku sviatok šiesty – Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Ponechajme bokom, že ten štát sa takmer počas celej svojej existencie volal Československo, bez pomlčky, nie s pomlčkou. V tejto chvíli si skôr všimnime inú zaujímavosť, a síce to, že podľa navrhovaného zákona nemá byť tento štátny sviatok dňom pracovného pokoja. Štátny sviatok, ktorý nie je dňom pracovného pokoja, pôsobí zvláštnym, až nezmyselným dojmom. Toto tvrdenie nie je myslené ako výčitka predkladateľom zákona alebo poslancom, ktorí za zákon v prvom čítaní hlasovali. Je to jednoduché konštatovanie očividnej skutočnosti. Budeme mať  sviatok prvej kategórie, ktorý zároveň zostane sviatkom tretej kategórie.

prečo sviatok?

Prečo by mal byť vznik Československa štátnym sviatkom Slovenskej republiky? Naším prirodzeným štátnym sviatkom je vznik SR, čiže zánik ČSFR. Aký zmysel má oslavovať vznik aj zánik Československa? Čo nám o tom hovorí dôvodová správa k prerokúvanému zákonu? Hovorí toto: „Vznik Československa znamenal pre slovenský národ prvý raz v dejinách, že sa stal štátotvorným národom, pre Slovensko jeho vôbec prvé územné a štátne vymedzenie a základ moderného ekonomického, sociálneho, vzdelanostného a kultúrneho rozvoja. Demokratická a humanistická tradícia prvej Československej republiky je pre občanov Slovenskej republiky významným zdrojom národnej hrdosti a občianskeho sebavedomia.“ Prvá časť prvej vety tohto zdôvodnenia by bola zrozumiteľnejšia, ak by išlo o národný, a nie štátny sviatok. Lenže ak to má byť štátny sviatok, prečo je reč len o slovenskom národe? Nemá to byť aj sviatok Maďarov, Rómov a ďalších? Mimochodom, Maďari a Rómovia neboli v Československu a nie sú na Slovensku štátotvorné národy? Oni nespolutvorili Českosloven­sko a nespolutvoria Slovensko? A Slováci nespolutvorili Rakúsko-Uhorsko? Druhá časť prvej vety a druhá veta by boli presvedčivejšie, ak by susedné štáty pochádzajúce z toho istého Rakúsko-Uhorska neboli tiež základom moderného ekonomického, sociálneho, vzdelanostného a kultúrneho rozvoja a ak by nemali demokratické a humanistické tradície. Ak by sa bolo Rakúsko-Uhorsko v nejakej forme zachovalo, nebolo by asi menej moderné a demokratické ako Československo, Maďarsko alebo Rakúsko. Celkovo asi môžeme konštatovať, že dôvodová správa k návrhu zákona o novom štátnom sviatku nie je zlá, ale nie je ani úplne presvedčivá. A to sme vôbec nespomenuli fakt, že pre mnohých občanov Slovenskej republiky nie je demokratická a humanistická tradícia prvej Československej republiky zdrojom nijakej národnej hrdosti a občianskeho sebavedomia. Znamená to, že 28. október by vlastne nemal byť štátnym sviatkom Slovenskej republiky? Nie, nie, to by bol prirýchly záver. Všetko závisí od toho, či sme sa v roku 1993 od Čechov odtrhli alebo či sa Československo rozdelilo na dva štáty, z ktorých oba sú jeho pokračovateľmi. Oficiálna verzia je tá s rozdelením. Takže 28. október by mal byť sviatkom vzniku nášho štátu. Pocitová verzia – a pre značnú časť obyvateľov Slovenska dosť intenzívna pocitová verzia – je tá s odtrhnutím. Podľa nej by 28. október sviatkom vzniku nášho štátu nemal byť. Nacionalistické pocity predstaviteľov Slovenskej republiky krátko po jej vzniku (Mečiar, Kňažko) viedli k zrušeniu štátneho sviatku vzniku Československa (ten sa nestal dokonca ani len pamätným dňom). Pocity väčšiny obyvateľstva však boli opačné, prieskumy verejnej mienky hovorili celkom jednoznačne, že v referende by rozdelenie Československa neprešlo. Preto nacionalisti (slovenskí aj českí) vymysleli trik so zmenou ústavného zákona a referendum obišli. Tak zásadné ústavné zákony sa však účelovo meniť nemajú. Nikdy. V podstate to bol podvod. Litera zákona akože dodržaná, duch pošliapaný, znásilnený a nakopaný do tváre. Podvedení obyvatelia Slovenskej republiky si zaslúžia – ako tú najmenšiu možnú náplasť – oslavovať vznik štátu, ktorý im bol právnickou kľučkou ukradnutý. Preto tá tichá radosť. A prečo tichá? Kvôli tomu smútku.

prečo podružný?

V roku 1999, krátko po volebnej porážke Mečiarových nacionalistov, sa podarilo zaradiť deň vzniku Čes­koslovenska aspoň medzi pamätné dni. V roku 2020, krátko po volebnej porážke Ficových nacionalistov (čo sú, mimochodom, často tí istí), sa podarilo dostať na rokovanie parlamentu návrh zákona o preradení tohto dňa medzi štátne sviatky. Ale aby mal tento návrh šancu prejsť, sviatok nemá byť skutočným sviatkom. Má byť pracovným dňom. Na obranu navrhovateľov treba povedať, že Slovensko má priveľa voľných dní a pridávať k nim ďalší naozaj nie je rozumné. Ale medzi tými voľnými dňami sa nájdu také, ktoré by pokojne mohli byť pracovnými dňami (napríklad už spomínané dva štátne sviatky, ďalej Sviatok práce, Traja králi a, pravdu povediac, aj Veľkonočný piatok). Lenže navrhnúť niečo také by znamenalo istotu neúspechu. Nie pre poslancov z Kot­lebovej ĽSNS, Ficovho Smeru a Pellegriniho Hlasu. Tí boli proti už v prvom čítaní a budú proti aj v tých ďalších. Problémom nie sú opoziční poslanci. Problémom je, ako v poslednom čase čoraz častejšie, koalícia. 28. október sa môže stať štátnym sviatkom nie vďaka skutočnej podpore mnohých poslancov, ktorí budú za návrh hlasovať, ale vďaka ich ľahostajnosti. Typickému poslancovi OĽaNO alebo Sme rodina vôbec nezáleží na tom, aby bol tento deň štátnym sviatkom. Keby sa nad tým zamysleli, asi by si uvedomili, že sú vlastne proti. Preto treba za každú cenu zabrániť tomu, aby sa zamysleli. To sa dá dosiahnuť len tak, že sa im to dá príkazom a zároveň sa zákon prerokuje v čo najväčšej tichosti. A rušenie iného sviatku alebo voľného dňa by v tichosti prebehnúť nemohlo. Z taktického hľadiska je preto správne, že momentálnym cieľom je urobiť z 28. októbra aspoň podružný štátny sviatok. Ale nie je to celkom dôstojné. Preto ten smútok.