slovenské dejiny sú plné veľkých postáv, ktoré sa postupne vytratili z nášho kolektívneho povedomia. Takáto historická amnézia je síce prirodzená, ale v sebavedomej demokratickej krajine prinajmenšom neželaná. Bez poznania vlastnej minulosti sú pre nás aktuálne výzvy oveľa ťažšie uchopiteľné, keďže sú izolované od dôležitého kontextu.

Preto je potrebné, aby sme si kultivovali spomienku aj na menej známych politikov, ktorí položili základy našej modernej spoločnosti. Historické osobnosti nám umožňujú porozumieť zložitým procesom, ktorými si prechádzalo Slovensko počas minulého storočia a bolo nimi nenávratne poznačené. Ozrejmujú nám cestu, ako a prečo sme sa dostali práve na to miesto, kde sa teraz nachádzame.

Hoci obdobie prvej Československej republiky patrí ešte medzi známejšie kapitoly našich dejín, aj tu sa dajú objaviť niektoré významné postavy, čo sa u širšej verejnosti dnes tešia nezaslúženej anonymite. Medzi takéto zabudnuté osobnosti patrí Juraj Slávik, viacnásobný minister, básnik a diplomat, ktorý sa so striedavými úspech­mi pohyboval v československej politike viac ako štyri desaťročia. Okrem toho, že počas svojej obdivuhodnej kariéry obsadil viaceré prestížne ministerské posty a ďalšie vysoké štátne funkcie, dlhé roky pôsobil pod pseudonymom Neresnický aj ako spisovateľ a publicista.

od básní k politike

Juraj Slávik sa narodil 28. januára 1890 v Dobrej Nive pri Zvolene. Bol druhým synom evanjelického farára, publicistu a historika Jána Slávika a jeho manželky Izabely Boženy. Po absolvovaní gymnázia v Banskej Bystrici a evanjelického lýcea v Bratislave sa Juraj rozhodol zapísať na univerzitu. Právo začal študovať v Budapešti, odkiaľ však po krátkom čase prešiel do Berlína a školu dokončil nakoniec len rok pred vypuknutím prvej svetovej vojny vo vzdialenom Paríži.

Ešte na univerzite Slávik začína prekladať francúzskych básnikov a svoje preklady uverejňuje v Slovenských pohľadoch. Vlastnú poéziu pod pseudonymom Neresnický neskôr publikoval najmä v legendárnom literárnom periodiku Prúdy, kam písal napríklad aj Vladimír Roy, M. R. Štefánik, Ivan Krasko či Ján Botto. Český historik Jan Němeček ho preto výstižne nazýva „Čechoslovák s duší básnika“.