v akej podobe príde ku mne? A v akej k tebe? Ako usmiaty lekár, posol úľavy, ktorý ma zbaví bolesti? Sestrička s injekciou sladkej smrti? Alebo ako lekár znepokojený novým výkladom Hippokratovej prísahy, ktorý si nebude môcť uplatniť výhradu vo svedomí, lebo bude napĺňať požiadavky novej spoločenskej dohody? Ozve sa hlas učiteľa, ktorý poprie tvrdenie, že „bomby zabíjajú ľudí“ a vysloví, že „ľudí predsa zabíjajú ľudia!“ Nájde sa niekto, kto ho poopraví, že: „ľudí predsa zabíjajú idey!“
„Sníval som o hrdinskej smrti, a teraz sa chvejem na prepotenom lôžku napchatý liekmi a dobrými správami,“ zapísal si do denníka básnik. Iný, ktorý zomrel mladý, si poznamenal: „Smrť skladá nové árie/ zas vidíš jedny zatvorené oči/ snáď deva zlomí ľalie/ prv ako duša na lodičku vkročí.“ Jakub Deml, zabudnutý poet nepokoja, vydedenec cirkvi, ktorý miloval tak ako málokto, píše: „Človíčka nikde nevidět. A tak pomalounku jdeme tratí, já a nebožka matka moje, jdeme svým rodným krajem, blaženi, že jsme straceni. A představuji si, jak jsem pohlédl na svou nebožku matku, chtěje se jí zeptati: Mnoho jsi tehdy trpěla? – Ale sotva jsem na ni pohlédl, hned jsem se usmál, poněvadž ona uhádla mou otázku a usmála se dříve než já.“ Čo na to Ján Skácel? „Na nebi sbírá se vítr,/ zítřejší nachový vítr,/ a znova láska/ znova odedávna/ zpovzdálí překáží smrti.“ Myslím, že sme prišli k pointe. Láska prekáža smrti!
O smrti sa dá uvažovať rôznymi spôsobmi. Dá sa o nej písať pateticky, poeticky, možno ju uchopiť metaforou, možno ju vytesniť, možno ju akceptovať, ale ťažko ju prijať, aj keď svätý František z Assisi telesnú smrť nazýva familiárne „sestra“. Kto to dokáže?
Boli mnísi, ktorí si pred svojimi pustovňami vykopali hrob, aby boli stále v strehu, pripravení zomrieť. Boli aj takí, ktorí spávali v rakvách a smrti sa nebáli. Mnísi, ktorí zaspávali s tým, že sa už nemusia zobudiť, tak radšej každú prácu dokončili do súmraku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.