dve rodiny, jedna so životom farmárskym, druhá so životom hybridným. Obe žili istý čas v zahraničí, inšpirovali sa cudzinou a kúpili dom na lazoch v Podpoľaní. Ich príbehy sú rozdielne, ale kľúčové slová rovnaké. Príroda. Práca. Rodina.
Pred šiestimi rokmi bol na reportáži u Vágnerovcov Andrej Bán a zachytil, ako sa otelila ich krava. Na poli bola teraz tá istá krava a mnohé ďalšie. Majiteľ farmy Milan Vágner nám vypne elektrický prúd v oplotení a ukazuje, že môžeme prejsť: „Je to vypnuté, len to nepovedzte kravám.“
za to, aká som, vďačím Francúzsku
Vágnerovci žijú v tomto dome šestnásty rok. „Keď sme sem šli, ľudia si mysleli, že sme sa zbláznili, keď chceme farmárčiť. Mnoho domov bolo neobývateľných alebo nemali dostatočne veľké pozemky, alebo mali rozdrobené vlastnícke vzťahy a viacero majiteľov. Tento spĺňal všetko, čo sme si vysnívali. Pozemky aj maštaľ v dobrom stave a priestor na ubytovanie pre hostí s vlastným vchodom.“ Nie je zvykom, že by sa ľudia pri kúpe domu zaujímali o maštaľ. Oni si to tak vysnívali.
Vágnerovci žili predtým na farme vo Francúzsku. Milan popisuje rozdiely: „Poľnohospodárstvo sa vo Francúzsku traduje a ľudia majú vzťah k pôde, u nás toto puto bolo pretrhnuté tým, že pôda bola skolektivizovaná. Nevážime si ju. Farmár vo Francúzsku je niekto, lebo ľudia vedia, že dodáva to najzákladnejšie. Francúzi sú gurmáni, syry a vína a farmárov majú v úcte.“
Veľké hospodárenie tu nebolo, na Podpoľaní sú terasovité políčka.
Ľudia u nás nechcú farmárčiť, berú to ako niečo podradné. „Socializmus odnaučil ľudí zodpovednosti, mali sme Mečiara, potom Fica a aj teraz je to silný štát, silný štát, ktorý sa o vás postará,“ vysvetľuje Milan. „To, aká som,“ hovorí zase Lucia Vágnerová, „môžem pripísať Francúzsku, ľuďom a ich mentalite. Ak štyria Francúzi pri stole diskutujú, dokážu diskutovať bez negatívnych emócií, hoci s inými názormi. Na Slovensku je človek po vyjadrení iného názoru zaškatuľkovaný a odsudzovaný. Na francúzskom gymnáziu pochopili, že základom štúdia sú argumentačné práce: deti sa v škole učia názor prejaviť aj počúvať. U nás sa buď boja povedať svoj názor a keď ho povedia, tak sú zaň zatratení. Teraz to vidieť najviac.“
Boris NémethLucia a Milan Vágnerovci na svojej Farme pod Melichovou skalou v Podpoľaní poskytujú ubytovanie a farmárčia tak, ako si to dávno pred rokmi vysnívali. Na Podpoľaní neprebehla kolektivizácia a kaskádovité polia sa zachovali.
V oblasti, kde Vágnerovci farmárčia, vzniklo Svojpomocné družstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov. „Je nás tu okolo 300 malých farmárov a sme združení, ale každý si hospodári sám na svojej pôde so svojimi zvieratami a družstvo robí administratívnu činnosť za každého združeného farmára. Jednoduchí ľudia keby si mali vybaviť svojpomocne dotácie, tak to nevedia,“ hovoria Vágnerovci. Do lokality priniesli aj inovácie. Boli jedni z prvých, kto pustil zvieratá voľne na lúku. Namontovali elektrický plot. Inak ľudia kosili a nosili kravám ich potravu do maštalí. Ich kravy sú väčšinu roka vonku, kým nie je sneh, chodia do maštale na polhodinu denne počas dojenia.
Práca tu udržiava ľuďom zdravého ducha. Strach sa im nedostal pod kožu tak silno ako v mestách. Ani strach z covidu: hoci opatrenia rešpektujú, v strachu tu nežijú a mnohým sa život počas pandémie veľmi nezmenil. „Keď sa začali húfne nákupy, my sme nerozumeli, lebo my by sme so zásobami vlastného jedla veľmi dlho prežili. Na 80 percent sme sebestační.“ Tento rok bol úrodný, zemiaky, jablká, kapusta. Iní poľnohospodári majú hovädzie, susedia majú vajíčka, oni zase mlieko, jogurty a syry.
Je tu potenciál i v oblasti turizmu. Vágnerovci poskytujú aj ubytovanie: „V rámci cestovného ruchu sme pocítili vyšší záujem tento rok, ale nechceme tu húfy ľudí, nechceme z toho vybudovať Donovaly či Vysoké Tatry.“
Fotografi sem chodia fotiť na jar rozkvitnuté divé čerešne, na jeseň zase pestré lístie. Veľké hospodárenie tu nebolo, podobne ako v Toskánsku aj na Podpoľaní sú terasovité políčka. Príroda je tu divoká. Vlky, medvede, rysy a pestré lúky.
Môže tu človeka vôbec niečo nahnevať? „Prišli ste v čase, keď nič také nemáme,“ hovorí usmiata Lucia. Milan však dodáva: „Byrokracia a legislatíva. Od štátu nechceme nič, len aby nám dal pokoj.“
bez susedov tu neprežijete
Práve Lucia Vágnerová bol prvý kontakt, ktorý sem priviedol Azorovcov. Azorovci však nefarmárčia. Sú príkladom, že na lazoch sa dá žiť aj inak. Pýtam sa, či sa ich život dá nazvať pohodlný laznícky život? A opravujú ma: „Pohodlný nie, ale hybridný život na lazoch.“
Boris NémethKatka a Peter Azorovci žijú so svojimi dcérami vo svojom dome na Podpoľaní. Nefarmárčia, ale práce tu je jedno - značne viac ako v meste. Repetitívnu manuálnu prácu ako hrabanie sena vnímajú ako istý druh psychohygieny.
Kráčame cez dvor do domu. Peter Azor sa nás pýta, či sa bojíme psov. To závisí od majiteľa a týchto som sa nebála. Psíci z útulku, Žofia a Ryško. Ona z rómskej osady, on z bývalého vojenského výcviku.
Azorovci hľadali dom 14 rokov. Na jar 2017 si povedali, že koniec hľadania. Tento inzerát Peter poslal Katke podobne ako možno dvesto iných. Povedala: „To by sme hádam mohli ísť aj pozrieť.“
„Prišli sme sem, sused s vidlami nás privítal. Dom zažmurkal na nás oknami,“ hovorí Katka. Všetci si to tu strážia, ale vtedy s tými vidlami sused hrabal seno.
Susedia sú to celkovo dôležití. Keď je ľad a treba ísť autom, podsypú štrk pod auto. Alebo donesú šišky: „Deťom aby bolo.“ Keď kráčate po ceste, niekto vám ponúkne odvoz. Na lazoch je to tak: „Neprežili by sme, keby sme si nepomáhali.“
Katka a Peter sú mestskí ľudia, ktorí sa snažia na lazoch učiť z toho, čo si načítali a napočúvali. „Ľudia robia chybu, keď začnú príliš zhurta,“ hovoria. „Treba nasledovať cyklus prírody.“ Tu na Podpoľaní počasie ovplyvňuje režim. Keď sa skôr stmieva, treba najprv porobiť vonku. Časový manažment záleží od svetla a tmy. Pred zimou sa plánuje záhrada a prípravy na zimu sú intenzívne.
„Človek sa učí, ako veci spolu súvisia. Napríklad keď máte na jednej parcele studňu a žumpu, tak si rozmyslíte, čo dáte do tej žumpy. Alebo ak tečie po ceste voda po lejakoch, vybehnete s motykou hore, urobíte odrážky krížom cez cestu, odrazíte vodu na lúku. Je to také vodné hospodárstvo. Odlesnená zhutnená pôda znamená záplavy.“
hľadanie zlepšovákov
Azorovci predtým žili aj v Severnom Írsku. Čo ste si odtiaľ doniesli? „Dieťa.“ pohotovo s úsmevom odpovie práve staršia dcéra. „Človeku to rozšírilo poznanie, keď vidí ako sa inde žije. Forma nie je podstatná, skôr obsah a životné hodnoty. Neexistuje jedna správna cesta, ciest, spôsobov a postojov je veľa. Načo sa držať jedného a všetkých presviedčať, že to moje je správne?“ vysvetlila nám Katka a prináša nám horúce koláče z rúry.
Peter vysvetľuje, ako to súvisí s pestovaním. Prírodu vnímajú ako dokonalý dizajn, od ktorého sa chcú učiť. Tradičný štýl u nás je poorať, pohrabať, zasadiť a plieť do nemoty. No sú aj iné spôsoby. Azorovcov inšpiroval napríklad Paul Gautschi, ktorého videá zo záhrady sú ako kázne, za všetkým hľadá Stvoriteľa. Raz išiel do lesa a zúfalý z toho, že nevie nič dopestovať, kľakol si na zem a pochopil. V lese je všetko v poriadku, lebo je zakrytá pôda: pod vrstvou listov a ihličia nerastie burina, tak sa pomáha aj udržiavať vlhkosť v zemi.
„Vo februári sme dali štiepku pod stromy a v októbri z toho nebolo nič. Mulčovanie. Treba pôdu tvoriť. Prikrývať ju senom, štiepkou, ktorá zadusí burinu, drží vlhkú pôdu. Ako v lese.“ Susedia listy zhrabú a spália, alebo vyvezú do hory. Pritom netreba, príroda sa postará. „My listy nehrabeme, do ďalšieho roka sa rozpadnú.“ A výsledok? „Susedia videli krásnu úrodu, ale nevideli ma robiť v záhrade, krútili hlavou. Odtrhnem paradajku, polejem raz za dva týždne. A ostatní sú v záhrade stále. My na to nemáme čas, tak hľadáme zlepšováky.“ Čo najmenej kopať do pôdy a vŕtať a zasahovať, taký je trik.
„Roboty je veľa, hlavne preto, že obaja pracujeme. Keď prídem z práce, najradšej by som si tu nôžky vyložila, ale ešte idem rýľovať. Voľný čas je na to, aby sa pracovalo. Ale tešíme sa, keď vidíme, že naše deti vedia robiť, chceli sme, aby z nich neboli fiflenky, ktoré budú čakať, že život im všetko pripraví.“ Dcéry majú svoj sad, stromčeky si samy vybrali a starajú sa o ne. Keď prechádzame záhradou, deti ukazujú na strom: oskoruša! Vďaka vzácnosti plodov z tohto stromu je oskorušovica považovaná za najvzácnejší ovocný destilát. Obe dcéry majú zasadený takýto strom, akýsi dôchodkový fond pre deti, ako to ony samy s úsmevom nazývajú.
jediný správny spôsob neexistuje
Ako prežívajú časy pandémie? Peter sa roky živil fotografiou, v minulosti písal aj pre .týždeň. Teraz má na starosti digitalizáciu v múzeu a okrem toho je asistentom predsedníctva rady Bratskej jednoty baptistov na Slovensku, čo zahŕňa komunikáciu smerom na cirkevné zbory a prípravu rôznych konferencií a iných stretnutí. Cirkevné veci sa počas covidu presunuli na Zoom alebo Youtube vrátane bohoslužieb.
A tak trávili veľa času doma, ale nebol to problém, lebo mali jedlo, priestor a prácu. „Tu je napríklad sused, ktorý má tatrovku a vozí drevo. Jeho sa covid takmer netýka.“ Deťom chýbali počas pandémie kamaráti, no mali okolo domu nekonečné lúky: ich, alebo susedove. „My môžeme behať po všetkých lúkach!“ prízvukujú deti a Peťo dodáva: „Ak sem nezačne chodiť medveď ako v máji.“ Jeho manželka Katka pochádza zo Srbska, z Báčskeho Petrovca, v Detve učí v špeciálnej škole. Pri výkone povolania jej chýba mimika tváre, keď je tvár zakrytá rúškom.
Peter nechce, aby ich život vyznel idealisticky. „Ale je pravda, že sme sa stretli so susedom tuto na kopci a pozerali sa na celú Detvu, bytovky a on: „Pozri sa, tí ľudia v tých králikárňach, a my tu ako králi.“ No ale zase je tu oveľa viac roboty. Keď nič iné, tak trávu treba kosiť jednu polovicu roka a v tej druhej treba do pece drevo hádzať.“
Prišli sme z mesta, kde sa karanténa prežíva v byte s občasnými návštevami prírody. Prišli sme na miesto, kde tiež neexistuje jediný správny spôsob života. Na miesto, kde sú nekonečné lúky, kaskádové políčka ako v Toskánsku, dvory nie sú oplotené a ľudia žijú od seba ďalej, ale majú k sebe blízko. Krajinu okupuje jeseň s vlhkou hmlou. Ponevierať sa po inverziou zahmlených kaskádových políčkach počas jesene by sa dalo, pokiaľ by ste sa v tej vlhkosti nevykúpali. Tam niekde na zadnej strane mysle máme obrazovku, kde sa počas pandémie začali mnohým prehrávať scenáre napísané strachom. Na lazoch sa vám táto zadná obrazovka vypne. Vitajte v Podpoľaní.