ján Hollý sa narodil 6. novembra 1949 ako druhý z troch synov evanjelického farára Petra Ivana Hollého a učiteľky Blaženy v Martine. Tam vyrástol, vychodil gymnázium, stretol sa s prenasledovaním duchovných komunistickým režimom a naučil sa, že jedna vec je o niečom hovoriť doma a druhá prejaviť svoj názor na verejnosti.
prenasledovanie v rodine
Farárstvo a učiteľstvo v rodine nebolo nič výnimočné. Už jeho starí rodičia boli farári a učitelia. Z otcovej strany bol aj jeho starý otec farár a z maminej strany bolo toto povolanie o niečo tradičnejšie. Brat starej mamy bol generálnym biskupom evanjelickej cirkvi. Všimol si aj to, že starší ľudia mali jeho rodičov v úcte. Farárov a učiteľov si ľudia dlhodobo vážili, ako vzdelaných a múdrych ľudí. Iné to bolo u jeho rovesníkov. Neraz sa pobili a keďže boli vychovávaní tak, aby sa správali slušne, často od nich Ján utŕžili pár rán. Inak žili ako všetci jeho spolužiaci. Jánovi sa veľmi učiť nechcelo, no v škole problémy nemal. Otec nemohol vykonávať povolanie farára a tak robil účtovníka na JRD. Mama ako manželka farára nemohla učiť. Najskôr robila robotníčku na družstve, neskôr v nemocnici.
Ján Hollý
Zimy u nich trávila stará mama s jej bratom - generálnym biskupom Dr. Pavlom Čobrdom. Ján bol svedkom toho, ako v roku 1962 prišli preňho príslušníci ŠTB a odviedli ho do väzenia v Banskej Bystrici. Po vykonštruovanom procese ho odsúdili. Ako spomína: „Väzenie pre osemdesiatdva ročného muža nebolo príjemné.“ Z rozprávanie rodičov sa dozvedel, že ho obvinili z velezrady. Ako dôkaz si vybrali pasáže z jeho kázni.
Okrem toho robila rodinná príslušnosť problémy aj maminmu bratovi, ktorý bol vojakom. Nejaký premotivovaný kolega ho chcel nahradiť vo funkcii a tak ho udal, že sa na Slovensku stretáva s farárom. Maminho brata po tomto udaní prevelili a pracoval ako redaktor vojenských novín. Starší brat mal problémy, keď mu režim nedovolil študovať to, čo chcel.
Ján Hollý
fotografovanie ako koníček
Ján mal v tomto smere väčšie šťastie. V roku 1968 prišlo uvoľnenie a podarilo sa mu dostať na vysokú školu a vyštudovať za zubára. V lete 1969 bol doma na prázdninách. Ako každý vysokoškolák leto trávil na brigáde. 21. augusta ho ako vždy zobudil rádiobudík. Podozrivé mu bolo, že namiesto tradičného programu šla v rádiu nejaká rozhlasová hra. Až na brigáde sa dozvedel, že Československo okupujú vojská Varšavskej zmluvy. V Martine boli aj oddiely tankistov, no ruské vojská si nevšimol. „My sme bývali na dedine, asi sedem kilometrov od mesta. Tam nebolo nič. A keď som bol v meste, tam už bol pokoj. Možno aj nejaké tanky tadiaľ prešli, ale ja som nikoho nevidel,“ spomína Ján na tie dni.
Po prázdninách sa vrátil do školy v Košiciach. Na to obdobie spomína s úsmevom. „Z povinných politických diskusií sme utekali. Už nás nezaujímali.“ Režim však opäť pritvrdil, Ján nemal problém s ukončením školy. Do strany sa ho nepokúšali naverbovať. Nebol z dobrej rodiny. „Skôr sa mi vyhýbali a dali mi pokoj.“ Vojenskú službu ukončil ako čatár absolvent. Slúžil v Michalovciach. Vraj to tam bola najhoršia vojna, aj vzhľadom na to, kto tam prichádzal. Po škole začal pracovať ako zubár v Martine. Neskôr sa presťahoval do Bardejova, kde si založil rodinu.
Ján Hollý
Už počas strednej školy skúšal fotografovať, otec mal starý aparát a tak začal fotiť. V Bardejove popri práci študoval na inštitúte výtvarnej fotografie pod vedením Vladimíra Birgusa a Antonína Branného. Ukončil ho v roku 1988 záverečnou prácou s názvom Locus Dolorum. Nafotil reportáž z ambulancií zubných lekárov v Bardejove. „Boli to len plachtami oddelené priestory. Žiadne ambulancie. Aj naše vybavenie bolo biedne.“ - spomína na svoju zubársku prax v Bardejove. Po absolvovaní tohto štúdia vstúpil do závodného klubu fotografov pri ROH. „Ľudia sa vtedy buď učili jazyky, aby mohli utiecť, alebo sa učili zavárať, aby mohli prežiť. Ja som sa venoval foteniu. Mohol som to robiť aj profesionálne, ale svoju prácu som mohol robiť iba amatérsky. Nemali sme totiž ako zubári žiadne vybavenie.“ Jánovi sa podarilo nasporiť tisíc mariek. Svoju ambulanciu mal vtedy v Bardejovských strojárňach. Do podniku začali voziť NC stroje a s nimi prišla aj obsluha spoza hraníc. Ján sa dohodol so školiteľom zo Švédska, že mu zaobstará fotoaparát.
Ján Hollý
Bol to jeho prvý lepší fotoaparát značky CANON. Koncom 80. rokov si v rámci spoločných priestorov v bytovke zriadil tmavú komoru a vyvolával svoje čiernobiele fotografie.
dokumentácia revolučných dní
Po tom, čo na jar 1988 komunistický režim rozohnal účastníkov Sviečkovej manifestácia, rozohnal aj ilúziu ľudí o tom, že by sa niečo mohlo zmeniť. Medzi lekármi v Bardejove sa na jeseň 1989 začalo šíriť, čo sa deje v Prahe. Študenti tam vyšli do ulíc a postupne sa k nim pridávali aj obyčajní ľudia. Protesty pokračovali a nedarilo sa ich rozohnať. Zavládla nádej, že sa predsa len niečo môže zmeniť. Na výzvu na Generálny štrajk zareagovali takmer všetci zamestnanci zo strojárni a národného podniku JAS Bardejov. Vznikla aj miestna organizácia VPN. Medzi hlavnými organizátormi protestov boli lekári a učitelia. Doktor Peteja, Jozef Porianda a stredoškolskí pedagógovia Vladimír Savčinský a Ján Chrzan. Ján sa rozhodol, že bude tieto protesty fotografovať. Nielen pre to, že ho to zaujímalo. Ako sám hovorí: „Zachytenie takýchto udalostí je pre amatérskeho fotografa vrcholom. Zachytávanie udalostí okolo seba ostáva ako odkaz do budúcnosti.“
Prvé protesty nafotil počas Generálneho štrajku v Košiciach a potom cestoval nočným vlakom do Prahy, kde pokračoval v dokumentovaní udalostí. Nečakal však, že mu zamrzne fotoaparát. Zašiel za priateľmi z fotografickej školy, dobil baterky a pokračoval vo fotení. Podarilo sa mu dostať na zhromaždenie na Letenskej pláni. Večer sa opäť vracal na východ. „Ráno si pamätám, že na stanici ešte žandári rozháňali ľudí a večer tam už nikto nebol.“ V bardejovskej nemocnici vedenie organizovalo stretnutie lekárov, z ktorého mala vzísť výzva odsudzujúca protesty. Ján Hollý ju odmietol podpísať a pridali sa k nemu aj ďalší kolegovia.
Ján nemal potrebu politicky sa aktivovať a ostal naďalej ako pozorovateľ udalostí, ktoré zachytával svojím fotoaparátom. Po páde režimu sa zúčastnil na výbere kandidátov do národného zhromaždenia, ale potom sa už venoval svojej profesii. Bol ešte na konferencii Východ - Západ, ale kvôli pokazenému fotoaparátu sa mu nepodarilo fotografie vyvolať. Jedinú vec, ktorú podľa neho ľutuje je to, že toho nenafotil viac a nerobil si k tomu žiadne poznámky. Kinofilm neukladá dátumy. A tak má mnoho fotiek, ale chýbajú k nim príbehy.
Ján Hollý
Fotografie z protestov sú v zbierke SNG. Tá pripravovala výstavu k 20. výročiu nežnej revolúcie a Jánove fotografie do tejto výstavy tiež zaradili. „Potom mi ich zabudli poslať. Ostali tam. Dnes by som sa ťažko dostalo do Národnej galérie. Vďaka tým fotografiám som tam.“ Okrem fotografií z protestov zaujali odborníkov aj jeho vyobrazenia fotografií komunistických pohlavárov vo výkladoch na Bardejovskom námestí. V každom výklade sa odrážal kostol. Ján výklady fotografoval. Takto sa na jeho fotografiách v kostole ocitol aj Brežnev.
rozpad Československa
Po páde totalitného režimu ľudia všade požadovali nejaké záruky. „Dlho som nevedel, o akých zárukách hovoria. Neskôr som pochopil. Komunizmus im dával aspoň istotu práce. To boli tie záruky, ktoré požadovali.“ Samozrejme neskôr prišlo sklamanie a s ním rozpad Československa. „Demokracia nie je najlepší systém. Ale zlú vládu môžete zmeniť. Zlý národ však nevymeníte.“ Ján pociťoval za Československom nostalgiu. Jeho rodičia zažili prvú republiku a mali ju v hlbokej úcte. Nie je však sklamaný z toho, čo priniesol november 1989. Jemu osobne sa všetky očakávania splnili. Mohol slobodne podnikať, cestovať a hlavne zdokonaľovať svoju prax.
Ján Hollý sa podieľal na založení Slovenskej komory zubných lekárov a príprave fungovania tohto povolania v demokratickej spoločnosti. Založil si súkromnú prax a dnes je na dôchodku. Fotografovaniu sa opäť začal venovať po tom, čo nanovo vznikol klub amatérskych fotografov BARDAF v Bardejove. Dodnes je jeho členom.