sú to tvrdé slová, ale vo svojej podstate absolútne pravdivé. Nemôže si ich dovoliť povedať každý. Človek musí mať niečo nažité, aby mohol moralizovať, aby vedel s láskou napomínať a empaticky sa zastať iného človeka. 

Dnes sa Boh vďaka pandémii vracia z vyhnanstva. Privolávame ho otázkami o zmysle života a sile a podstate utrpenia, voláme ho našou túžbou po zázrakoch. Napokon, ani zázraky nevieme poriadne odčítať. Snívame o ohňostrojoch, ale sila zázrakov je v postupnom plynutí a hĺbke premien. Rozprával som sa s evanjelickým kňazom, ktorý v mladosti prišiel o zrak. Zaujímalo ma, či túžil po tom, aby Boh urobil v jeho živote zázrak. Tak ako to čítame v evanjeliu, keď Ježiš uzdravil slepého. Áno, aj tento farár túžil po zázraku, po záblesku, po okamihu, ktorý by navždy všetko zmenil, ktorý by mu otvoril oči, vrátil zrak. Potom však dodal, že zažil ešte väčší zázrak.

Žije neuveriteľný príbeh svojho života, ktorý aj napriek tomu, že nevidí, napĺňa v službe Bohu aj ľuďom. Žije v manželstve, je otcom detí, stará sa o rozhlasovanie radostnej zvesti. Bolo úžasné počúvať, ako spomínal na čas, keď ešte bol v pastorácii. Keďže niektoré úkony nemohol vykonávať sám, začal cirkevný zbor ožívať. Ľudia mu asistovali, vozili ho autom za chorými, boli mu k dispozícií, držali ho, viedli ho tam, kam sám ísť nedokázal. Je dobré mať poslanie! „Ak by som bol vtedy zrak získal, ktovie, či by som sa od Boha nevzdialil,“ premýšľal nahlas. Zázraky žijeme a občas, ak sme vnímaví a pokorní, ich aj pochopíme.