vladimír Hopka sa narodil 25. marca 1937 ako Vladimír Ugróczi v obci Skároš neďaleko slovensko-maďarských hraníc. Priezvisko, ktorého pôvod je z poľského Hopko, po pamätníkovom dedkovi, existovalo pod vplyvom maďarizácie daného obdobia aj v ďalšej verzii, ako Halmányi. V oboch prípadoch však malo rovnaký význam: „Skákajúci“.
detstvo na colnici: nemecké spojky, ruské čerešne a americké cigarety
Pamätníkov otec pracoval ako príslušník finančnej stráže (išlo o ozbrojený zbor Ministerstva financií ČSR — na Slovensku fungujúci aj počas vojnového Slovenského štátu — ktorý monitoroval štátnu hranicu a vykonával colnú službu), vďaka čomu sa s rodinou — malým Vladimírom, jeho bratom a matkou, ktorá bola v domácnosti — často sťahovali. Najskoršie spomienky Vladimíra Hopku pochádzajú z Uhorskej (dnes Záhorskej) Vsi, kde žili od roku 1941. Vzhľadom k tomu, že tri roky predtým prebehol Anschluss, teda pripojenie Rakúska k nacistickému Nemecku, stála otcova colnica päťsto metrov od slovensko-nemeckého pohraničia, oproti cukrovaru. Ku koncu druhej svetovej vojny mal pamätník osem rokov, preto má z tohto obdobia len niekoľko spomienok, vnímaných detskou optikou. Na colnici sídlil aj (podľa všetkého nemecký) veliteľ, pretože k nim často chodievali spojky. Vladimír si spomína, ako sa v jeden deň upieklo prasa, ktoré sa tak rýchlo zjedlo, že pre hladného vojaka-spojku, ktorý dorazil neskôr, neostalo nič iné, než obhrýzať paprčky.
Vladimír Hopka s trénerom Urbanom z roku 2013.
Keď sa schyľovalo k oslobodeniu, odchádzali ako poslední z Uhorskej Vsi vlasovci a pamätník si vybavuje nasledujúcu spomienku na ich veliteľa: „Bol to zrejme dôstojník, lebo mal vyhrnuté rukávy na košeli. Matka mu liala vodu na ruky. Umýval sa a povedal jej, aby si dala prstene aj náušnice dolu, lebo dôjdu Rusi a odtrhnú jej to aj s uchom.“ (Paradoxom je, že dôstojník mohol byť pôvodom tiež Rus, spomienka totiž nie je presná a nie je z nej jasné, či išlo o skôr zmieneného veliteľa, ktorý prebýval na colnici, resp. v jej bezprostrednom okolí, alebo o niekoho iného. Takzvaní vlasovci boli občania Sovietskeho zväzu, ktorí sa v nemeckom zajatí nechali naverbovať do ruskej oslobodeneckej armády a začiatkom roku 1945 bojovali s Nemcami proti Sovietom). O oslobodeneckej úlohe Rusov si pamätník v danej dobe nemyslel nič konkrétne, akurát sa čudoval, keď videl po prvýkrát vojaka Červenej armády. Ten pri vstupe do jednoposchodovej budovy colnice vystrieľal celý zásobník, ale okrem samopalu nemal na sebe ani poriadnu uniformu. Práve absencia uniformy bola však zrejme tým, čo napomohlo Vladimírovmu otcovi, ktorý sa pohyboval v civile, ujsť neprimeranej pozornosti Rusov. Tí sa na konci vojny prechádzali cez hranicu tam a späť, a to napríklad aj na korbe Studebakera, na ktorom raz viezli aj vyťatú čerešňu. Z konárov oberali priamo tam ovocie a hneď ho aj jedli.
Pamätník zažil počas vojny aj Američanov, a to okrem prítomnosti zmieneného nákladného auta americkej výroby aj ako pilotov, ktorí sa vyskytli v Uhorskej Vsi. Raz pristál v neďalekom poli bombardér Boeing B-29 a malý Vladimír našiel v okolí krabičku amerických cigariet, ktoré sa stali jeho prvou skúsenosťou s fajčením. Vladimír Hopka mal ako dieťa šťastie, že si z vojny odniesol zážitky, ktoré nemajú príchuť tragédie, ale skôr charakter anekdoty. Aj ďalšia spomienka na amerického pilota je totiž skôr úsmevného rázu. Neďaleko colnice bola žandárska stanica, na ktorú raz viedli amerického pilota. V tej dobe bolo zvykom mať na stanici súdok, z ktorého sa čapovalo pivo. Otec neskoršie rozprával pamätníkovi, že žandári ponúkli pivom aj vypočúvaného amerického pilota, ten bol však obozretný, a nenapil sa skôr, než tak učinili žandári.
cestu zo školy domov preplával
Začiatky plaveckej kariéry Vladimíra Hopku sa datujú tiež do obdobia prežitého v Uhorskej Vsi. S bratom trávili veľa času na rieke Morave, chytali malé ryby do ruky, rieku splavovali či sa ňou brodili proti prúdu a v miestach, kde boli na dne jamy a hlboká voda, sa naučili postupne plávať. „Medzi školou a colnicou bol asi kilometer, vždy som dal spolužiakom tašku, nech mi odnesú domov, a ja som plával po Morave,“ spomína si.
V roku 1950 sa rodina presťahovala do Bratislavy a Vladimír sa mohol plávaniu venovať systematickejšie, vďaka tréningom na legendárnej plavárni Grössling. Tá stála neďaleko Štúrovej ulice, kde Hopkovci bývali. Jeho prvým trénerom bol starší pán Szabó, ktorému hovorili familiárne „ujo“. Ten pamätníka zaučil do športového štýlu plávania. Nasledoval Otokar Urban, neskorší hlavný tréner bratislavského reprezentačného plaveckého oddielu TJ Slavia UK a jeden z popredných československých trénerov. Za éry Vladimíra Hopku boli členmi spomínaného plaveckého oddielu osobnosti ako Marta Skupilová, Vladimír Skovajsa, Ivan Danihel či Stanislav Samuel. S posledným zmieneným začal pamätník ako prvý v Bratislave na podnet Ota Urbana plávať motýlika s tzv. delfínovými nohami (dovtedy sa v tomto štýle používali prsiarske nohy). Motýlik sa pre Vladimíra stal plaveckou doménou, hoci začínal ako krauliar. Jeho hlavnou disciplínou bol motýlik na 50 a 100 m. Plával aj na 200 m, hoci to ako šprintér neobľuboval, lebo mu vždy stvrdli ramená. „Za našej éry, konkrétne na majstrovstvách Európy, sto metrov nebola disciplína, ani olympijská disciplína, muselo sa plávať dvesto. Ale v štafete som plával stovku.“ Motýlik na 100 m sa neskoršie stal aj jeho európskym a svetovým rekordom.
Vladimír Hopka niekedy v 50. alebo 60. rokov.
Súťažne začal Vladimír Hopka plávať v rámci Slovenska okolo roku 1954 ako dorastenec, v roku 1957, keď končil strednú priemyselnú školu strojnícku, už bežne získaval medaily (v priebehu kariéry sa stal sedemnásobným majstrom ČSSR). Život plaveckého reprezentanta umožnil pamätníkovi aj časté cesty na preteky do zahraničia. Pobyt v Rakúsku či Nemecku však nevnímal optikou československého občana, ktorý prichádza do sveta kapitalistického západu; bral to skrátka tak, že uvidí dané mesto, či už to boli Brémy, prípadne Viedeň, v ktorej raz minul na oddielovom zájazde celé vreckové, aby si v kine mohol po prvýkrát pozrieť Vinnetoua. Žoviálna nátura, vďaka ktorej Vladimír prežil pomerne bezstarostné detstvo aj v čase vojny, ho sprevádzala aj po ďalšie roky. „V Brémach som sa po rozplávaní vystrel v šatni na drevenú lavicu, zavrel oči a zaspal som, a pritom tam bol rambajz dookola,” demonštruje svoj prístup pamätník, ktorý bral podobne „športovo” nielen svoje pôsobenie vrcholového plavca, ale aj život v neslobodnom spoločenskom zriadení. Atmosféru 50. rokov nijako obzvlášť nereflektoval, politiku vnímal iba okrajovo, keďže nečítal noviny a doma sa na túto tému nikdy nerozprávali. Pohltilo ho plávanie a neskoršie aj štúdium.
rekord, o ktorom sa nevedelo
Nedá sa však povedať, že by pamätníka socialistický režim a jeho špecifiká nezasiahli vôbec. „Ako sme boli prvýkrát v tých Brémach, to bolo tuším v šesťdesiatom prvom, bol za mnou jeden plavec, ktorý bol na ministerstve vnútra. Zavolali ma na Februárku (kde v danej dobe sídlila Štátna bezpečnosť, pozn. red.) a poučili ma, že mám bedlivo pozorovať, čo tam robí armáda. Samozrejme, že tam boli aj Američania. No a keď som sa vrátil, tak ma zavolali, že čo som videl,“ spomína si. Vladimír s ľahkosťou sebe vlastnou „nahlásil” dve banálne príhody: o spolucestujúcom z kupé nočného vlaku, afroamerickom vojakovi, a o tom, ako raz z vlaku cestou naspäť uvidel stáť pred rampami americký džíp. „Takže možno som na základe toho zavedený v nejakých spisoch ako agent. Je to humorka, ale aj to mohlo mať vážne dôsledky,“ konštatuje.
Taktiež mu bolo znemožnené zúčastniť sa olympiády, ktorá sa konala v roku 1960 v Ríme, hoci sa dostal do olympijského výberu a zúčastnil sa aj predprípravy. „Potom politici niečo zašmelili, keďže to bolo západné, neboli peniaze, stovka sa neplávala, a štafetu, hoci sme boli dobrí, tak sa nešlo.“ Na olympijské hry išli napokon len traja československí plavci: Slávek Svozil, Pavel Pazdírek a Marta Kadelcová. Vladimíra Hopku však jeho neúčasť príliš nemrzela, keďže sa v tom čase oženil.
Na ďalší rok už bol na vrchole kariéry. Na podnet trénera Ota Urbana sa Vladimír Hopka pokúsil o európsky rekord na 100 m motýlik. V Československu nebol v tej dobe 50-metrový krytý bazén, v ktorom by sa to dalo zrealizovať, a tak sa vo dvojici vybrali do Lipska, kde bol vybudovaný moderný plavecký areál. „Cestovalo sa nejako v noci, to znamená, že som sa nejako nevyspal. Nemci nás privítali svojim typickým jedlom eintopf, je to ako polievka v ktorej lyžica stojí. No a po takejto noci a po takejto strave bol hneď na druhý deň vložený závod, oni to mali ako oficiálne mládežnícke preteky.“ Tam však ešte požadovaný čas nedosiahol. „Nahnali ma aj na druhý deň, zase ako vložený závod, a tam už som zaplával ten čas 1:01:02 minúty, spomína si pamätník na dosiahnutie európskeho rekordu. Nasledujúci rok, teda 1962, sa mu v Brémach podarilo zaplávať dokonca ešte lepší čas, a to 1:00:03. To, že išlo v tej dobe o svetový rekord, sa však dozvedel až o niekoľko rokov neskôr, a aj to v podstate náhodou. Vladimírov známy ešte z čias dorasteneckého plávania, Ernest Falck, pracoval v Športovej technickej komisii a mal výbornú pamäť na čísla. Pamätníkovi ukázal tabuľky Medzinárodnej plaveckej federácie FINA, v ktorých figurovalo meno Vladimíra Hopku ako svetového rekordéra v disciplíne 100 m motýlik. Vladimíra úspech potešil, ale to, že sa mu v dobe jeho dosiahnutia neušlo adekvátnej slávy, bral skôr s nadhľadom a humorom. Celkovo vníma profesionálnych plavcov svojej éry v porovnaní s tými dnešnými skôr ako nadšencov, ktorí športovali častokrát v provizórnych až úsmevných podmienkach. Zvykli napríklad trénovať v bazéne na bratislavskom Tehelnom poli, ktorý bol vyhrievaný z neďalekej Cvernovky. Keď mala továreň odstávku, plávali v studenej vode. „Večer po tréningu, keď svietilo slnko, sme vyšli z vody, ľahli sme si vedľa na betón a tam sme sa triasli, čo nám bolo tak zima. Ale sme sa obetovali, lebo sme vedeli, prečo chodíme plávať,“ konštatuje. Plavci zvykli mať jediné plavky, a niekedy nosili do bazéna dokonca dámske nohavičky, ktoré si zafarbili načierno.
z plavca učiteľ
V polovici šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia mal však Vladimír Hopka už po vyše desaťročnej kariére plávania dosť. Krátko pôsobil ako tréner a plavčík na kúpalisku Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach, funkciu rozhodcu na rôznych plaveckých pretekoch však zastával až do roku 2018. Popri plávaní bola jeho vášňou aj strojarina. Po skončení strednej priemyselnej školy strojníckej absolvoval Strojnícku fakultu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde následne nastúpil ako asistent. Ako učiteľ neskôr pôsobil na Strednej priemyselnej škole dopravnej, Gymnáziu Ladislava Sáru a Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity.
Vladimír Hopka prežil väčšinu svojho života v Bratislave, hoci istú dobu premýšľal o emigrácii. Nebolo to však počas jeho ciest na zahraničné plavecké preteky. Správa o okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zastihla pamätníka s rodinou na dovolenke v Belehrade, kde v tej dobe žil jeho švagor. Cestou späť do Bratislavy boli konfrontovaní s ľuďmi, ktorí krajinu masívne opúšťali v opačnom smere. Situáciu vo Viedni, kde aj celé rodiny s malými deťmi prespávali v telocvičniach a ľudia dostávali na pumpách zadarmo benzín, vnímal Vladimír ako davovú psychózu. S manželkou si však povedali, že skúsia situáciu využiť aj oni. Podarilo sa im dostať víza do Švajčiarska, emigrácia sa však napokon nikdy neuskutočnila. Pamätník pomýšľal aj na Kanadu, keďže sa mu páčila z kníh Jacka Londona, no aj do tej nahliadol napokon až v roku 2016 počas výletu na Aljašku.
Aj keď mu plávanie neprinieslo iba dobré veci, jeho dôsledkom bola u Vladimíra totiž aj srdcová arytmia, živo ho sleduje dodnes. Je mu ľúto, že dnešní mladí nemajú dostatok bazénov na školách, je však rád, že športujú, pretože si z toho odnesú niečo pre život.
Príbeh sme zaznamenali vďaka podpore nadácie Tipsport
Filip Pavčík, Jana Ondrušová