môj predtým obľúbený hrnček má obité dno, a  je tak v  poličke uložený hlboko za novou bezchybnou a  bezcitnou keramikou. Ponožku s  dierkou  aj jej nevinnú dvojičku zahadzujem ihneď po zistení o  jej smelej nedokonalosti. Jablko so stopou po možnej návšteve červíka prenechávam iným a  beriem si to hneď vedľa neho, vyleštené, zo supermarketu. Rovnako sa staviam aj ku  vzťahom, ktoré opúšťam po prvej hádke, a  k  dňom, ktoré sa stihli pokaziť už ráno. Tak ma to učil otec; ak je deň zlý, neoplatí sa v  ňom robiť nič, snaha je vraj zbytočná, najlepšie je ho jednoducho premrhať. Ktovie, koľko dní som tak už stratila... 

Tak ako on, som klasický konzument vychovaný rých­lou dobou zdanlivého prebytku, v  ktorej nie je miesto, a  hlavne ani čas, na nápravu ničoho. Kričíme: „Ďalší!“ ihneď, ako zazrieme čo i  len malú nedokonalosť. V  súčasnosti, však začíname badať aj potrebu nápravy tohto zlozvyku, o  ktorej sme podvedome aj tak celý ten čas všetci vedeli; predsa nám bolo jasné, že takto vytvárame len jednu obrovskú skládku nefunk­čnosti, a  že to, pred čím sme utekali, nám koniec koncov zavalí aj posledný únikový východ. A  to sa bavíme len o  – aspoň načas – vymeniteľných veciach, ale čo ak takýto „dnešný“ človek narazí na niečo nenahraditeľné? Čo ak je chybný on sám? Fungovanie štátu sa nedá napraviť rýchlo, a  keď sa ukazovali prvé trhliny, prvé nedokonalosti, možno sme ich náprave mali venovať viac času a  namiesto špiny a  blata sme mali použiť zlato.