k čomu prirovnať dôležitosť mníšskej republiky Atos aby sme dostatočne ocenili jej relevanciu? Najskôr asi k Rímu, k Vatikánu. Rozdielov je však hneď niekoľko. Kým do Ríma si kúpite letenku či zájazd a s rodinou si prezriete najväčšie klenoty latinskej kultúry, na Atos sa nedostanete bez špeciálneho povolenia. To dostať môžete, ale aj nemusíte. Preveria si vás dôkladne.

Ak ste ženského pohlavia, na Atos prístup nemáte. Nie je v tom nič sexistické, je to pravidlo, ktoré sa tu uplatňuje od najstarších čias. V starších usmerneniach dokonca existoval odsek o tom, že na toto sväté miesto nemajú prístup ani mladí chlapci do osemnásť rokov, ktorí by mohli dekoncentrovať mysle mníchov zápasiacich o svoju čistotu. Ak dostanete povolenie na vstup, musí vás pod svoje ochranné krídla prijať niektorý z dvadsiatich kláštorov, ktoré na polostrove sú. Atos teda nie je turistickou destináciou. Atos je centrom duchovného života, je centrom askézy, centrom modlitby a ustavičnej prítomnosti Boha v duši človeka. 

Prvý kláštor tu založil sv. Atanáz Atoský už v roku 963. Stojí dodnes a volá sa Veľká lavra čiže veľký kláštor. Na nádvorí kláštorného komplexu rastie tisícročný cypruštek, ktorý podľa tradície zasadil pred tisíc rokmi zakladateľ kláštora. Podľa niektorých teórií však mnísi a kresťanskí pustovníci na Atose žili aj pred rokom 963. Väčšina z nich hovorí o siedmom a ôsmom storočí, no existujú aj názory, že mnísi sem prichádzali už v štvrtom storočí, ešte za panovania cisára Konštantína. Na Atose je dvadsať kláštorov. Väčšina je gréckych, no je tu aj ruský kláštor, rumunský, bulharský a srbský. Jurisdikčne spadajú atoské kláštory pod konštatinopolský patriarchát. Na Atose aktuálne svoj zápas o svätosť zvádzajú aj dvaja Slováci. 

na Atos sa neútočí

O popularizáciu mníšskeho života Svätej hory Athos sa na Slovensku dlhodobo zasadzuje prekladateľ, profesor byzantskej filozofie a pravoslávny duchovný Ján Zozuľak. Po prekladoch kníh o svätom starcovi Paisijovi, ktorého má v úcte celý pravoslávny svet, či knihy Zo záhrady Bohorodičky, ktorá podrobne opisuje mníšsky život na Atose, prichádza Ján Zozuľak s knihou Dotyk neba – potulky po Atose, v ktorej mapuje svoje početné návštevy mníšskej republiky. Okrem toho je aj autorom výstavy fotografií Atosu, ktorú pred pár rokmi uviedol v Nitre.

Atos zažíval lepšie i horšie obdobia, je však dôležité spomenúť, že ani jeden z kláštorov nebol zničený. Dokonca aj počas druhej svetovej vojny sa rešpektovalo pravidlo o neútočení na Atos, ktorý sa nazýva aj Záhrada Bohorodičky. Atos je mníšska republika, mal a stále má štatút autonómneho územia samostatnej republiky so samostatnou správou. Toto všetko zapríčinilo, že kláštory, ktoré sa tu nachádzajú, disponujú nielen duchovným, ale aj neporušeným hmotným kultúrnym dedičstvom nevyčísliteľnej hodnoty. Sú tu starobylé ikony, stáročné kňazské rúcha a liturgické predmety, žezlá cisárov, ale napríklad aj ich plášte. Nájdete tu tisícky vzácnych rukopisov.

Svätý starec Jozef Hesychasta: „Ak mních nemá trpezlivosť, podobá sa lampe bez oleja, rýchlo zhasne a je stratený.“

Aj na štúdium týchto artefaktov treba špeciálne povolenie. Ak však máte ambíciu študovať rukopisy z atoských „depozitov“, dá sa to v Tesalonikách v kláštore Vlatadon, kde je centrum byzantských štúdií. Majú tam početné atoské rukopisy na mikrofilmoch. Najväčším bohatstvom Atosu však nie je zlato na ikonách a žezlá cisárov. Bohatstvom je to, čo je stále živé, aktuálne a neustále sa obnovujúce. Modlitba a askéza. „Modlitba je na to, aby si človek uvedomil, kto je, aký je a aké má v sebe nedostatky a vášne. Človek bojuje s vášňami, aby dosiahol stav cnostného života,“ osvetľuje autor kníh o atose profesor Zozuľak. Ide o to, aby človek dosiahol stav, v akom bol stvorený pred pádom do hriechu. „S touto túžbou a ambíciou mnísi prichádzajú na Atos, aby okúsili niečo iné v živote, aby pochopili podstatu Božieho obrazu, ktorý sa nachádza v človeku,“ dodáva profesor.