Svedomie sa ozýva zvnútra človeka. Adam sa schová nahý pred Bohom. Komunistický sudca prosí o odpustenie. Vyhladovaní väzni si delia chlieb. Na nasledujúcich stranách budeme uvažovať o svedomí.
V januári uplynulo sedemdesiat rokov od procesu s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Neboli však jediní, ktorí sa stali obeťou vulgárnej komunistickej moci. O monsterprocesoch, spravodlivosti, nespravodlivosti i svedomí sa rozprávame s historikom Branislavom Kinčokom.
Politickému procesu s tromi slovenskými biskupmi už historici venovali vcelku rozsiahlu pozornosť. Už v 50. a 60. rokoch minulého storočia vyšli v USA a v Kanade dve monografie, ktoré sa touto problematikou zaoberali. Na Slovensku sa osud troch biskupov dostal do pozornosti historikov, pochopiteľne, až po roku 1989. Za posledných 30 rokov sa k téme zorganizoval vedeckohistorický seminár a vedecká konferencia, z ktorých vyšli aj zborníky a taktiež vyšla na pôde Ústavu pamäti národa samostatná edícia prameňov, ktorá približuje čitateľom proces, jeho mechanizmus a osobnosti prostredníctvom dokumentov. Z tohto pohľadu už teda o prípade slovenských biskupov vieme dosť a tieto informácie sú prístupné. Stále tu však existuje možnosť, že sa objavia dokumenty, ktoré nám poskytnú ešte detailnejší pohľad na celú súdnu kauzu.
Politické procesy po roku 1948 rozdeľujeme do troch základných kategórií. Prvou boli politické procesy, v ktorých sa posudzovali vo vtedajšom chápaní „trestné činy politického a protištátneho charakteru“, druhou politicky motivované procesy a treťou rozsudky, ktoré nevynášali súdy, ale špeciálne zriadené komisie. Špeciálne postavenie medzi nimi mali monsterprocesy, ktoré boli koncipované ako veľké justičné divadlo. V pravom zmysle slova to už ani nebol súd, pretože sa konal podľa vopred pripraveného scenára a čo je najdôležitejšie, rozsudky už boli väčšinou dopredu politicky schválené. Monsterprocesy mali celoštátny a v prípade tých najvýznamnejších aj medzinárodný charakter. Napríklad politický proces so slovenskými biskupmi bol najväčším svojho druhu v celom sovietskom bloku, pretože v ňom naraz odsúdili až troch vysokých cirkevných predstaviteľov.
V prípade monsterprocesov, ktoré sa na Slovensku odohrávali pred Štátnym súdom v Bratislave (Justičný palác), boli na súdnych pojednávaniach prítomní starostlivo vybraní diváci. Často pochádzali z oblastí, kde pôsobili súdené osoby. V niektorých prípadoch dokonca senát štátneho súdu absolvoval výjazdové súdne pojednávania vo veľkých fabrikách priamo pred očami pracujúcich. Hlavnou cieľovou skupinou týchto súdnych divadelných predstavení však bola široká verejnosť, pretože politické procesy v rokoch 1948 – 1954 mali mať výrazný propagandistický dosah.V prvom rade v celej spoločnosti vytvárali atmosféru strachu, spoluvytvárali komunistickú politiku, verejne prezentovali jej správnosť, prípadne ospravedlňovali ekonomické neúspechy režimu. V neposlednom rade mali šokovať a vychovávať spoločnosť, pričom sa podľa zámeru organizátorov mali stať „školou nenávisti k odporcom režimu a ostražitosti voči imperialistickým nepriateľom“.
V rokoch 1948 – 1954 bolo na Slovensku z politických dôvodov popravených 45 osôb. Do roku 1966 pribudlo ešte ďalších 5 osôb, takže celkovo ich bolo 50. Trest smrti sa vykonával výlučne obesením.
„Tieto monsterprocesy sa mali stať „školou nenávisti k odporcom režimu“.“
Tvorili ho tri základné
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
