po zľadovatenej ceste odbočíme do slepej uličky v Podunajských Biskupiciach. Na jej konci stojí jedno z bratislavských Centier pre deti a rodiny (CDR), ako sa od januára 2019 detské domovy oficiálne volajú. Na Slovensku je takýchto štátnych domovov 68 a ďalších 39 neštátnych.

V tom biskupickom nám hneď po zazvonení otvára riaditeľka Slávka Oroszová v sprievode mladého psychológa Viktora Fülleho. Za nimi vo vstupnej hale na hnedej sedačke sedia tri deti pripravené na rozhovor s novinármi: Vanesa, Patrik a Roman.

rodičia na prvom mieste

Na otázku „Ako prežívate pandémiu a čo vám počas nej najviac chýba?,“ odpovedali jednohlasne: „Rodičia!“ Teraz ešte viac, ako pred pandémiou.

„Je to normálne. Môžeme robiť čo chceme, vychovať ich, dať im všetko, biologickí rodičia budú vždy tí najlepší,“ krčí plecami žoviálna vychovávateľka Eva. Vpredu na oblečení má veľký fľak bieleho prášku. „To je múka, miesila som práve cesto na pagáče,“ vysvetľuje. „Na obed som navarila plnenú papriku a hokaido polievku,“ hovorí veselým hlasom.