Hudba hnevu

Čo doma púšťate svojim deťom? Spievankovo, Ludwiga van Beethovena alebo death metal? Či už ide o jedlo, ovzdušie alebo zážitky, všetci sa svoje deti snažíme chrániť pred toxickými vplyvmi. Jed však môže chutiť sladko a o jeho účinkoch rozhoduje dávka aj kontext podávania. Teraz nesmerujem ku kritike infantilizovaných umeleckých prejavov s detským adresátom. Reč je o hneve v hudbe.

zoberme si Beethovena. Vďaka jeho majestátnemu vplyvu ešte aj dnešnú hudobnú realitu môžeme vnímať ako postbeethovenovskú. Nový vietor do debaty o odkaze tohto skladateľa však priniesla muzikologička Susan McClary. Hneď v Beethovenovej Deviatej symfónii s „Ódou na radosť“ označila istú pasáž za jeden z najdesivejších prejavov násilia v dejinách hudby. Hudbou nahromadená energia a frustrácia tu údajne prepuknú vo vražedný hnev „znásilňovača, ktorý sa márne usiluje dohnať  k vyvrcholeniu“. S prvotriednymi intelektuálmi formátu Susan McClary je radosť polemizovať. Podobne ako s ďalšími, ktorí napríklad v Schubertovom zhudobnení balady Kráľ duchov (Goethe) nachádzajú prejavy obdobného násilia dokonca na deťoch; explicitne ho tu vraj evokuje kŕčovitý tras v parte klaviristovej pravej ruky. 

Fenomén hnev

Avšak bez ohľadu na smelosť podobných výkladov platí, že hnevu, násilia a negatívnych emócií sú plné aj hudobné klenoty tej najvyššej hodnoty. Či už sa zmietame pod náporom Božieho hnevu pri tónoch temnejších veršov v Dies Irae, alebo sa zadúšame hnevom vlastným, empatizujúc s emóciami v nabrúsených pasážach rôznych piesní, sonát, sláčikových kvartet aj symfónií. A je to tak správne. Pravdivé a hlboké umenie podáva správu o človeku bez príkras, v celistvosti. Preto aj celistvá skúsenosť s Beethovenovou Deviatou nás peripetiami privádza k oslave radosti, po Dni hnevu nám (nielen Mozartovo) rekviem prináša nádej a zmierenie. Velikáni medzi skladateľmi na vlastnej hudbe neváhali zanechať odtlačok svojich najzúfalejších životných situácií. Spravidla tak učinili až vo chvíli, keď im aktuálne vzopätie síl dovoľovalo opäť komponovať, tak aspoň tvrdil Leonard Bernstein. 

A rovnaké sily im zároveň umožnili, aby citovo zjatrenú autobiografickú momentku opatrili spracovaním či kontextom, ktoré z traumy robia skúsenosť a z prehrešku poučenie. To si dovolím tvrdiť ja. Lebo práve táto vernosť celistvej skutočnosti a viera v ľudskosť vytyčujú zároveň hranicu medzi umením a gýčom. Gýčom v podobe sladko narkotizujúcej hudby pre bezbranné nemluvňatá, a rovnako vo forme manieristicky prepálenej zúrivosti hudobníkov na najtmavšej strane spektra. Preto vďakabohu za svedomie a cit jednotlivcov; za „to dobré“ Spievankovo, „ten dobrý“ death metal, aj za celého Beethovena. A hlavne za všetkých rodičov, ktorí svoje deti prostredníctvom hudby učia, čo je láska.       

ján Klíma je hudobník a muzikológ

Hnev v znamení viery

Hnev podľa cirkevného učenia patrí k siedmim hlavným hriechom. Sú to hriechy, ktoré plodia ďalšie hriechy. Okrem hnevu sú to pýcha, lakomstvo, závisť, smilstvo, obžerstvo a lenivosť. Sv. Tomáš Akvinský hovorí o troch druhoch hnevu. Rozpoznáva hnev žlčový, ostrý a zbesilý. V teologickej sume hovorí aj o tom, že hnev je túžba po pomste a odsudzuje ho. „Túžiť po pomste, aby sa spôsobilo zlo tomu, koho treba potrestať, je nedovolené.“ Profesor a kňaz Jozef Michalov v knihe 7 hlavných hriechov uvádza aj vonkajšie znaky hnevu. Sú nimi búšenie srdca, tras tela, červenanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ, ktorá nevie, čo hovorí. Ako píše básnik, takéto brunátnenie tváre môže často viesť do narýchlo vykopaného hrobu. Hnev nás zaslepuje a často strácame schopnosť vidieť pravdu. Korešponduje to s Byronovým výrokom o tom, že prvým nezvestným vo vojne je pravda. Hnev chápem ako emóciu, ktorá reaguje na skutočnú, ale domnelú nespravodlivosť. Ako emócia sa podobá ohňu. Ak ho kŕmite, bude horieť. Ak nie, tak zoslabne. Emócie ako také sú irracionálne, a preto je také kľúčové, aby boli podriadené intelektu i vôli.

Pozrime sa na Ježiša. Ježiš sa hneval. Áno, Boží Syn sa nahneval. Ako to je možné? Smie sa to? V Jeruzalemskom chráme Ježiš našiel v chráme predavačov dobytka, oviec, holubov a peňazomencov. Urobil si z povrázkov bič a všetkých ich vyhnal. Mal na to právo. Ježiš sa nehneval preto, že by stratil sebakontrolu. Jeho hnev bol opodstatnený. Chrám je miestom modlitby a ľudia si ho premenili na obchodný trh. Ježišov hnev odsudzoval konanie zlého a smeroval k náprave a poznaniu.

Hnev Boha nie je opak lásky, ale naopak, je to nasmerovanie človeka na správnu cestu.