„ale nič na svete nemá dlhé trvanie, a preto ani radosť v druhej minúte nie je taká intenzívna ako v tej prvej a v tretej minúte je ešte slabšia, až sa nakoniec nepozorovateľne spojí s obvyklým stavom duše, ako kruhy na vode spôsobené nárazom okruhliaka, keď konečne splynie s hladinou.“

Tento citát Gogoľa má v sebe veľa pravdy – každé utrpenie sa raz začne, ale aj skončí, takisto každé vzrušenie raz vyprchá stereotypom a hluk života nakoniec skončí v tichu večnosti. Hoci sa narodil pred dvoma storočiami, pomenoval veci a javy, ku ktorým sa treba stále vyjadrovať. Stvoril snový – realistický svet, z ktorého sa veľa číta, hráva v divadlách (u nás najmä Hráči a Revízor), citujú z neho standupisti (Louis C. K.), pomenúvajú sa podľa neho kapely (Gogol Bordello) a z jeho diel sa dá presne vystavať obraz ruskej spoločnosti. 

Historici v ňom môžu skúmať detaily vojenských výprav, sociológovia môžu žasnúť nad zachytenou podobou spoločenských vrstiev, politológovia majú pred sebou ukážkovú štúdiu získavania moci. Etnológov fascinujú zvyky z rurálneho prostredia. Obyčajným čitateľom ponúkne napätie, vtip a ostrovtip literáta a glosátora, ktorý svetu priblížil pojem ruská duša.

Témy, ktoré spracúva Gogoľ, sa však dajú nájsť nielen v Rusku, ale všade tam, kde, ako sa vraví – čert nespí a príležitosť robí zlodeja. Samotný autor to výstižne pomenoval v hre Revízor: „Na každého sa dá nájsť nejaký ten hriech.“ Gogoľ nedáva rozhrešenie ani nevynáša rozsudky. Pomenúva chyby a omyly veľkého a nedospelého národa. Mnohí ruskí autori, či už to bol Dostojevskij, Puškin, Tolstoj, Čechov alebo Nikolaj Gogoľ, si kládli tú jednoduchú a zároveň tú najzložitejšiu otázku: „Aká je ruská duša“? Z Gogoľových riadkov vyplýva, že je nevyspytateľná, nepredvídateľná, nemohúca, ale aj nepoddajná. Také boli Gogoľove knihy a nakoniec aj celý jeho život.