v rozhovore sa dočítate:
- ako sa stať dobrovoľníkom v projekte Buddy,
- aké bývajú prvé kontakty medzi Buddy dobrovoľníkom a dieťaťom,
- aké vlastnosti by mal mať dobrovoľník pracujúci s deťmi.
ako ste sa dostali k programu Buddy?
K programu Buddy som sa dostala niekedy koncom roku 2014. Bola som odporučená vtedajšou obchodnou odbornou garantkou, ktorá z tejto pozície odchádzala a vedela, že pracujem s deťmi z detských domovov. Vždy som opatrná, keď počujem o niekom, kto vymýšľa nové projekty alebo chce pomáhať týmto deťom. Mám nanešťastie skúsenosti s tzv. „vianočnými dobrovoľníkmi“, ktorí si myslia, že urobia jeden dobrý skutok alebo im venujú jeden veľký zážitok, a že deti z toho budú mať radosť navždy. Práve na základe týchto skúseností som si začala o programe Buddy zisťovať viac a zapáčila sa mi práve ich myšlienka spolupráce s deťmi dlhodobo vo vzťahu jeden na jedného. Získali si ma práve tým, keďže je to v súlade s mojimi poznatkami, ktoré som nadobudla prácou s deťmi z detských domovov. Výraz detský domov používam lebo je to zaužívané pomenovanie týchto zariadení ale posledné dva roky sa oficiálne nazývajú centrami pre deti a rodiny.
s ktorými vašimi poznatkami sa stotožňovala myšlienka programu Buddy?
Deti v detských domovoch boli zranené vo vzťahoch, čo ich nejakým spôsobom poznačilo a odzrkadľuje sa to mnohokrát na ich správaní sa. Tieto zranenia, ktoré si v sebe nesú z predchádzajúcich vzťahov sa dajú liečiť a napraviť iným vzťahom. Takýto vzťah musí byť úplne iný ako tie doteraz. Mnohí z nich zažili s dospelými iba krátkodobé vzťahy, pretože sa premiestňovali z miesta na miesto, dostávali sľuby, že s nimi niekto ostane a pomôže im a potom sa stratil z ich života. Nie vždy však ide o vzťah medzi dieťaťom a rodičom. Sú deti, pri ktorých ich rodičia stoja a podporujú ich alebo si ich aj berú domov, napriek tomu, že sú v detskom domove ale nevedia alebo nemôžu sa o nich postarať. Deti sa ale stretávajú so sklamaním aj zo strany tých pomáhajúcich – vychovávateľov, profesionálnych rodičov, sociálnych pracovníkov alebo psychológov. Keďže sa okolo nich pohybuje veľké množstvo ľudí a veľa krát im zmiznú zo života. Či už z dôvodu zmeny práce, presunutia sa do iného detského domovu alebo sa premiestni dieťa. Práve preto deti nemajú pocit, že by sa na dospelých mohli spoľahnúť. A tieto deti potrebujú práve dlhodobý a spoľahlivý vzťah.
aký by podľa Vás mal byť ideálny kandidát, ktorý sa chce zapojiť do programu Buddy?
Ideálny človek neexistuje, ale existuje ten „dosť dobrý“. Mal by byť v prvom rade stály a spoľahlivý, čo znamená, že by mal byť schopný dodržiavať záväzok voči dieťaťu. Keď povie, že príde v utorok o štvrtej, tak by tam vtedy mal aj naozaj byť. Môže sa zdať, že sú to maličkosti ale práve na tom to celé stojí. Deti potrebujú vidieť, že dokáže dodržať sľub, aby sa naučili opäť dôverovať, čo je aj jedným zo základných cieľov tohto programu. V princípe tieto deti neveria nikomu a často ani sebe samým. Ďalej by dobrovoľník mal byť vyzretý a to v zmysle, že do určitej miery pozná sám seba, keďže nikto sa nepozná dokonale a dokáže sám seba reflektovať. Rozumie svojim pocitom, prečo samu v živote dejú niektoré veci, je schopný seba-rozvoja a najmä vie a je ochotný o tom rozprávať. Dôležité je byť aj vytrvalý, pretože nadviazanie dôverného vzťahu s dieťaťom trvá dlho. V kontakte s týmito deťmi sa stretnete s veľa prekvapivými situáciami a ten kontakt môže byť zraňujúci obojsmerne. Tým, že sú deti plné zranení, tak zranenia aj rozdávajú, vedia odhadnúť na akú strunu brnknúť. Zvyčajne majú malé sebavedomie a teda majú potrebu ubližovať iným, aby získali pomyselnú rovnováhu a nadobudli pocit, že ten druhý človek nie je nad nimi. Máme nepísané pravidlo, že rozdiel medzi dieťaťom a dobrovoľníkom by mal byť aspoň desať rokov. Deti v programe majú 12 a viac rokov, čiže dobrovoľník by mal mať minimálne 22 rokov, avšak musí spĺňať aj podmienku, že je usadený a schopný dodržiavať záväzok, nemal by byť študentom vysokej školy, keďže ešte nevie kam sa bude jeho život uberať.
čím je spôsobené to, že takéto deti dokážu ľahko odhaliť slabé stránky človeka?
Je to stratégia prežitia. Nikto z nás sa necíti dobre, ak vníma ľudí okolo seba ako hodnotnejších lepších, či lásky-hodnejších a snaží sa robiť všetko preto, aby to tak nebolo. Tí, čo sú zdraví sa to snažia dosiahnuť tak, že sa zlepšujú a chcú sa vyšvihnúť alebo si vedia priznať a uvedomiť, že nie každý vie všetko a nemajú s tým problém, naopak ocenia toho, čo dokáže niečo iné ako oni. Práve ľudia, ktorí majú nízke sebavedomie sa stým vyrovnávajú tak, že ostatných ponižujú a znevažujú.
minimálna dĺžka partnerstva medzi BUDDY dobrovoľníkom a dieťaťom sú 3 roky. Nie je to podľa Vás málo?
Je pravda, že tri roky nie sú úplne málo a aj za takú dobu dokážeme dieťaťu veľa odovzdať ale väčšinou to prebieha tak, že keď sa zoznámite s dvanásťročným dieťaťom, tak v pätnástich bude ešte stále v detskom domove a väčšinou ho sprevádzate až kým odtiaľ nevyjde von. Je to zlomový bod v živote dieťaťa kedy potrebuje niekoho podporu. Ideálny je teda záväzok šesť až sedem rokov, keďže deti väčšinou odchádzajú v osemnástich, ak sa teda nerozhodnú zostať. V prípade, že nie sú schopní sa o seba postarať, nemajú vlastné bývanie alebo prácu, môžu v domove zostať do 26 rokov. Predtým mohli zostať iba kým nedokončili prípravu na zamestnanie, čiže kým chodili do školy ale teraz sú už priaznivejšie podmienky a nastali zmeny.
chcú deti v domoch ostať aj po dovŕšení osemnásteho roku?
Väčšinou nie, sú to normálni osemnásťročný mladí ľudia, ktorí nechcú dodržiavať zákazy a pravidla, ktoré sú v detských domovoch zavedené. Veď predsa aj keď človek vyrastá v rodine, tak v osemnástich mu to už vadí a lezie na nervy a už nechce poslúchať rodičov, veď je predsa dospelý. V rodine to však funguje trochu inak a keď má dieťa osemnásť rokov, získava v podstate nejaké práva a je tam možnosť vzájomnej dohody a tvorbou kompromisov medzi dieťaťom a rodičmi. V inštitúcii je to oveľa náročnejšie, keďže ide o inštitucionálne pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Napríklad, už len pokiaľ ide o fajčenie, je to zakázané, keďže sa tam nachádzajú maloleté deti, nemôžu fajčiť ani vychovávatelia, takže to, že má niekto osemnásť rokov a rozhodne sa zostať neznamená, že sa pre neho pravidlá menia. Liberálnejšie je to pre tých, čo bývajú v bytoch pre mladých dospelých, ale ani to nie je úplne bez pravidiel. V podstate je pre nich prospešné byť pod dohľadom sociálneho pracovníka, keďže sa samostatnosti musia naučiť.
v angličtine buddy znamená „kamoš“. Vedeli by ste zostaviť profil ľudí, ktorí sa chcú stať BUDDY dobrovoľníkom?
Keďže nevidím všetky prihlášky, ktoré nám chodia, tak to neviem úplne zhodnotiť. V podstate sú to však ľudia, ktorí chcú nejak pomôcť a väčšinou v motivačných listoch, ktoré nám posielajú, uvádzajú práve to, že oni dostali veľa, či od rodiny alebo priateľov a chcú to svetu vrátiť. Častejšie sa hlásia ženy, podľa mňa je to spôsobené tým, že muži na Slovensku si neveria, že by to dokázali. V našej kultúre sú muži tí, čo nosia domov peniaze, niekedy sú vlastne vonkajší činitelia v rodine a ženy sú tie, čo dávajú lásku a majú so svojimi deťmi dôverné vzťahy. A preto máme nedostatok mužov, čo je škoda, pretože aj chlapci potrebujú vzťah, nie len dievčatá a párujeme dvojica muž a chlapec a žena a dievča.
má párovanie rovnakých pohlaví nejaký dôvod?
Záleží nám na tom, aby vzniknutý vzťah bol kamarátsky a aby sa dieťa na dobrovoľníka nezačalo pozerať ako na rodiča. Toto nesúvisí celkom z otázkou. Je pravda, že nechceme aby dieťa vnímalo dobrovoľníka ako rodiča, ale rovnakopohlavne párujeme kvôli tomu, že chceme predchádzať zaľúbenosti dieťaťa do BUDDY dobrovoľníka. Na to, aby ho deti nevnímali deti ako rodiča máme poistku vo veku dieťaťa - nad 12 rokov – a stálu podporu dobrovoľníkov vtom, aby udržiavali hranice vzťahu tak, aby v dieťati nevzbudzovali falošné nádeje na to, že by si ich vzali domov.
ako prebieha výber BUDDY dobrovoľníka?
Dobrovoľník sa prihlási, vyplní prihlášku, pošle motivačný list. Následne je niekoľko výberových kôl, medzi iným individuálny rozhovor, kedy sa s ním rozprávame o tom, ako je on zasadený do svojho sociálneho kontextu, aké má vzťahy a vzťahovú minulosť, rodinné vzťahy a kú ma okolo seba sociálnu sieť. Často sa stáva, že postupom času dobrovoľník dieťa predstaví niekomu zo svojej sociálnej siete a my sa chceme uistiť, že sa nestretne s človekom, ktorý by mu mohol uškodiť. Aj samotný budúci dobrovoľník si musí ujasniť postoj svojich kamarátov, partnera/ky a rodiny voči takýmto deťom, keďže ide aj o rómske deti. A všeobecne pohľad na deti z detských domovov nebýva vždy rúžový, pre niekoho sú to malý zlodeji alebo klamári, stále existujú takéto predsudky. Každý dobrovoľník uvádza aj tri kontakty, čo je aj vo svete bežná prax v mentoring organizáciách, aby sme si overili, že pokiaľ niekoho púšťame k dieťaťu, tak ide o človeka, s ktorým majú iný dobré skúsenosti. Ďalej robíme psychodiagnostiku záujemcu o dobrovoľníctvo, preverujeme si výpis z registra trestov a nasledujú rôzne školenia.
je vytvorenie dvojice dieťa a dobrovoľník náhodný proces alebo ich vytvárate vy?
Nie je to náhodný proces, naše koordinátorky sa stretnú s ľuďmi z centra a preberajú akých máme my dobrovoľníkov a aké sú u nich deti a či si navzájom sadnú, napríklad povahovo alebo záujmami. Samozrejme vychádzame aj zo spomínanej psychodiagnostiky BUDDY dobrovoľníka, pretože niektoré deti môžu byť náročnejšie, keďže majú za sebou viac ťažkých vecí alebo môžu mať mentálny hendikep a nie každý dokáže komunikovať s dieťaťom, ktoré má napríklad nižší intelekt.
povedali by ste, že práve výber BUDDY dvojice je tou najťažšou časťou v ich vzťahu?
Niekedy áno ale pokiaľ to vyjde, úvod máme za sebou, ale v sprevádzaní dieťaťa buddym nastávajú rôzne krízové momenty v ich vzťahu, ktoré musíme riešiť. Napríklad, zo začiatku to môže vyzerať super, rozumejú si ale príde moment, kedy dieťa začne cúvať z toho vzťahu, lebo má pocit, že sú si navzájom veľmi blízky. Dieťa sa môže báť práve toho, že niekomu začal dôverovať a čo ak ho zas sklame? Je to podvedomý obranný reflex, začne byť odťažité alebo neodpovie na výzvu ku kontaktu. Dobrovoľník sa môže cítiť zranený aj zradený, odmietnutý alebo neschopný a práve vtedy potrebujú veľa podpory od našich koordinátoriek, aby sa zistilo, či sa naozaj niečo v tom vzťahu nestalo, alebo či ide o normálnu fázu vzťahu.
čo je pre vás absolútne neprípustné a dobrovoľníka preto odmietnete?
Najnáročnejšie je to pre ľudí, ktorý majú v sebe nespracovanú traumu, takže oni sami zažívali v detstve zlé veci, pretože keď sa dostanú do kontaktu s iným, ktorý prežíva niečo podobné, tak sa s ním do určitej miery stotožnia a začne to v nich znova aktivovať staré pocity. Obranný reflex človeka, ktorý to v sebe nemá vysporiadané môže byť tom že sa začne tomu druhému vzďaľovať, alebo do toho spadnú spolu a sú spolu nešťastný. Ďalší faktor je zápis v registri trestov, keďže našim cieľom je aj učiť deti dodržiavať pravidlá. Aj keď sú pravidlá hlúpe, musíme ich dodržiavať alebo sa naučiť znášať následky ich nedodržiavania. To, že je pravidlo hlúpe, mi nedáva právo ho porušovať ale diskutovať o ňom a o tom prečo je hlúpe. Keďže niektoré z týchto detí išli cestou porušovania zákonov, napríklad boli díleri, tak si nemôžeme povedať, že tento záujemca má zápis lebo ho v osemnástke chytili s jointom v ruke a predsa o nič nejde. Nemôžeme relativizovať dodržiavanie zákonov, pretože by to bolo veľké riziko pre vývin dieťaťa. Napríklad aj priamo v centrách sú pravidlá vytvárané spolu s deťmi, aby rozumeli ich zmyslu, učili sa následkom a vedeli diskutovať. Ak by sa dobrovoľníkovi zdali výchovné metódy v zariadení zvláštne, nesmie s dieťaťom vchádzať do koalície proti vychovávateľom a nemal by ho podporovať v nedodržiavaní pravidiel. Nemal by to byť človek, ktorý si chce prostredníctvom toho dieťaťa niečo dokázať.
sú vychovávatelia otvorení k BUDDY dobrovoľníkom? Sú ochotní sa s nimi rozprávať a diskutovať?
Niektorí áno, niektorí nie, ako všade inde, v každom inom povolaní. Sú tam ľudia aj takí, aj takí. Niektorí sú veľmi dobrí a rozumejú tomu, že prečo dieťa potrebuje aj iný vzťah než ten s nimi, poznajú limity svojej práce. Niektorí sú naopak vyhorení, keďže je to veľmi preťažujúca profesia a podmienky na výkon práce sú veľmi zlé.
je prvé stretnutie medzi dieťaťom a dobrovoľníkom to najnáročnejšie?
Áno, často to tak je, obojstranne rozpačité. Dieťa sa väčšinou vypytuje vychovávateľov alebo psychológa čo má čakať a dobrovoľník sa zas vypytuje našej koordinátorky na dieťa, na čo si má dať pozor. Zvyčajne je to tak, že obaja majú na prvom stretnutí svojho podporovateľa, s dieťaťom je niekto z centra a s BUDDY dobrovoľníkom príde koordinátorka, chvíľku sa rozprávajú všetci spolu, potom ostávajú dobrovoľník a dieťa samy ako dlho chcú. Niekedy sa na prvom stretnutí dobrovoľník snaží otvoriť rôzne témy a zapojiť dieťa do rozhovoru a ono je zamrznuté a niekedy si ihneď sadnú a začnú sa rozprávať. Nedá sa to nijak predvídať, veľa záleží aj na tom, aké dieťa je, či je introvert alebo práve naopak.
akým spôsobom sa dá dieťaťu vysvetliť, vzťah s BUDDY dobrovoľníkom je kamarátsky? Nestáva sa, že podvedome začnú brať dobrovoľníka ako rodiča?
Aj preto je veková hranica dvanásť rokov, keďže vzniká menšie riziko, že sa dieťa na dobrovoľníka naviaže ako na budúceho rodiča. Avšak toto riziko je tam vždy, preto veľa pracujeme s hranicami. Naše koordinátorky majú psychologické či špeciálno-pedagogické vzdelanie alebo vyštudovanú sociálnu prácu a sú aj odborníčkami n vzťahy a funguje u nás systém stretnutí s dobrovoľníkmi raz za mesiac, kde preberajú ako im to s deťmi ide. Veľmi dôležitou témou sú práve hranice, čo znamená, že dieťaťu musí byť veľmi jasne a transparentne tlmočené, či slovne alebo konaním, že dobrovoľník je kamarát ale nie rodič. Buddy dobrovoľník by mal byť kamoš, sprievodca cestou životom a dovolí dieťaťu byť takým, akým je a ukazuje mu možnosti, ako zostať sám sebou a zároveň žiť plnohodnotným životom, čiže mať prácu, vzťahy a bývanie ale nechceme aby sa ho dobrovoľník snažil úplne zmeniť. Rodičovstvo je záväzok 24/7, to však dobrovoľník dieťaťu nemôže dať. Ďalšou témou, ktorú naše koordinátorky na stretnutiach riešia, je ako pomáhať. Filozofiou pre deti v centre pre deti a rodinu je, aby to bolo dočasné. Zároveň sa pomáha ich rodine, aby sa postavila na nohy a dieťa sa mohlo vrátiť domov.
čo smie a čo nesmie BUDDY robiť?
Čokoľvek, čo neprekračuje pravidlá centra, môžu ísť na prechádzku, na hokej, na futbal, do kina, do cirkusu, čokoľvek normálne. Dobrovoľník musí dodržiavať pravidlá centra, napríklad priniesť dieťa naspäť načas. Dá sa samozrejme aj dohodnúť a ak hokej končí o desiatej večer a dieťa napríklad nepíše na druhý deň písomku a neučilo sa, zvyčajne nie je problém si to vydiskutovať.
prečo je dôležité, aby BUDDY zobral dieťa do svojej sociálnej bubliny ľudí?
Dieťa by malo zažiť, že je vítané aj medzi ľuďmi, s ktorými sa bežne nestýka. Sociálny svet dieťaťa je biologická rodina, ktorá má svoje problémy, preto je dieťa v centre, ďalej škola, kde sú učitelia a spolužiaci a často je to pre deti traumatizujúce a potom centrum, čo je umelé prostredie pre život. A keď odtiaľ vyjde, tak sa má uchádzať o prácu v nejakej firme, kde je úplne iný druh ľudí, akých nepozná. Preto je dobré, aby zažilo, že sa na neho pozerajú ako na človeka, babu, chalana, čo má svoje názory a môže sa prejaviť medzi kamarátmi svojho dobrovoľníka a nebudú sa na neho pozerať ako na zvieratko zo zoo len preto, že je z domova. Dáva im to pocit, že môžu niekam patriť a že aj niekam patria a nemusia žobrať o nejaký vzťah.
nezávidia si deti v domove navzájom? Ak napríklad jedno ide so svojim dobrovoľníkom do 3D kina a druhé iba na prechádzku?
Toto taktiež spadá pod tému hraníc a nastavenie si štandardu. Treba im vysvetliť, že napríklad ísť do reštaurácie na večeru je pre dobrovoľníka normálne, ale pre deti to normálne nie je a neboli na to zvyknutí. Keď vyjdú z centra, ako mladí dospelí, tak sú často na minimálnej mzde, podpore v nezamestnanosti alebo na ulici. Treba ich naučiť kupovať si čo najlacnejšie, ale pri tom zdravé potraviny, nakupovať v second-hande alebo v zľavách, to je to, čo ich učíme do života. Preto nastavujeme hranicu pre BUDDY dobrovoľníkov, aby nekupovali príliš drahé dary a nechodili s nimi do luxusných podnikov. Veľa detí v centrách je na systéme sponzorstva, napríklad si na Vianoce želajú nejaký darček a niekto, koho ani nepoznajú im ho doručí a oni si ho potom nájdu pod stromčekom. Čo nie je úplne dobré, keďže bežné dieťa v rodine ráno vidí rodičov odchádzať do práce, zarobia tam peniaze a podľa toho, koľko zarobia si určia svoj životný štandard. Takže BUDDY učí dieťa aj finančnej gramotnosti a tomu, že je normálne chodiť do práce, pretože v centre deti vidia, že nikto neodchádza do práce ale vychovávatelia chodia do práce do centra a potom idú domov. A tým pádom sa deti nemajú kde naučiť normálnym pracovným návykom. Nevidia to, že keď sa ráno rodičom nechce vstať, tak musia, aby mali čo jesť. Vychovávateľka im nemôže povedať, že sa jej za nimi do centra nechcelo ísť alebo že na nich nemala náladu. Často pochádzajú z rodinného prostredia, kde nikto nepracoval a je veľmi ťažké ich to naučiť.
nespôsobuje problém medzi deťmi to, že niekto BUDDY dobrovoľníka má a niekto nie? Alebo že dostali od neho nejaký darček?
Väčšinou to vychovávatelia ustoja a hlavne deti v centre netrpia materiálnym nedostatkom. Nie je to o tom, že nikto by nič nemal a ten kto má nášho dobrovoľníka niečo má. Skôr by som povedala, že žiarlia na ten vzťah, nie na materiálne veci. Keď naše koordinátorky prídu do centra ostatné deti sa ich pýtajú, kedy aj im nájdu dobrovoľníka.
ako to funguje s vreckovým? Môže im buddy dávať vreckové?
Dostávajú vreckové v centre ale BUDDY by im vreckové dávať nemal. Podporujeme skôr to, že keď dieťa dostáva vreckové a dobrovoľník ho bráva na pizzu, tak mu môže povedať, že dnes je kofola na teba. Tým vzniká medzi nimi rovnocenný vzťah a zároveň sa dieťa naučí hodnote peňazí. Dieťa potom nemá pocit, že je na dobrovoľníkovi úplne závislé a buduje to v ňom aj pocit sebaúcty a že koľko môže, toľko do toho vloží.
aký majú deti v centrách vzťah k vzdelávaniu?
Nie veľmi pozitívny, keďže veľa týchto detí je z rodín, kde vzdelanie nikto nemá alebo to nie je podstatné a nemá hodnotu a nikto ich nebude obdivovať za to, že sa vzdelávajú. Vzhľadom na traumatické skúsenosti, po nástupe do školy nedosahujú veľmi rýchlo veľmi dobré výsledky, musia sa snažiť, častokrát sa vzdajú. Veľa ich školských zážitkov je o tom, že nie sú medzi najlepšími a teda nemajú veľa motivácie podávať výkon. BUDDY dobrovoľník im môže ukázať a naučiť ich, že niečo sa naučiť môže byť dobrý zážitok. Čítanie môže byť zábavné aj náučné a je fajn sa niečo nové dozvedieť.
má väčšina detí vlastných rodičov alebo ide skôr o siroty?
Sirôt v detských domovoch je veľmi málo. Zvyčajne sa jedná o deti, ktoré majú rodinu, ak aj nie rodičov, tak majú starých rodičov alebo iných príbuzných a dostávajú pomáhame im, aby sa deti mohli vrátiť. Stáva sa, že dobrovoľník začne vzťah s dieťaťom v detskom domove, to sa následne vráti naspäť do rodiny ale my sa snažíme o to, aby ten vzťah trval ďalej.
ak nastane takáto situácia, je to už na rozhodnutí rodiny dieťaťa?
Áno, musíme sa s rodičmi dohodnúť, či s tým súhlasia, čiže je dôležité vytvoriť si vzťah aj s nimi. Robí sa to preto, aby rodičia chápali, že dobrovoľník nie je konkurencia, ani kontrola alebo predĺžená ruka sociálky, ako si mnohí z nich myslia. Boja sa, že ich bude sledovať a donášať na nich a že im dieťa znova zoberú.
je medzi BUDDY dobrovoľníkom a dieťaťom právne uchopiteľný vzťah alebo naozaj iba čisto kamarátsky?
BUDDY má zmluvu s organizáciou a podpisuje etický kódex a má teda záväzky, ktoré vyplývajú z dobrovoľníctva a kým je dieťa v centre pre deti a rodinu, tak tam podpisuje informovaný súhlas o prevzatí informácií o dieťati a že centrum uznalo za vhodné, že sa s ním dieťa môže stretávať, keďže v tom momente majú oni za dieťa zodpovednosť.
prečo sa zmenil názov z detského domova na centrum pre deti a rodiny?
Náš štát porozumel tomu, že je potrebné dať oveľa viac energie rodinám v kríze a skúsiť zabezpečiť, aby čo najmenej detí chodilo na pobyty v detských domovoch. Delíme ich na pobytové a ambulantné. Práve ambulantná a terénna služba, ktorú poskytujú centrá pre deti a rodiny by mala zabezpečovať rodičom možnosť starať sa o svoje deti, aby nemuseli byť z rodín odoberané a umiestňované do týchto centier. Tým, že sa čiastočne zmenila funkcia týchto inštitúcií, pridaním ambulantnej a terénnej služby, zmenil sa aj ich názov. Samotná funkcia detského domova sa však nezmenila, naďalej sú delené do skupín, či samostatných alebo inak špecializovaných a na desať detí pripadá šesť vychovávateľov.
dokáže šesť vychovávateľov zvládnuť postarať sa o desať detí?
Neustále je snaha o zvýšenie počtu vychovávateľov, keďže desať detí, je veľmi veľa detí, keď majú žiť pohromade. V minulosti im bolo ublížené, sú zraniteľné, úzkostné, môžu byť agresívne či plné smútku. Takýchto desať detí pokope môže spôsobiť veľa nepredvídateľných situácií a dalo by sa to mnohokrát prirovnať k časovanej bombe. Každé z nich potrebuje individuálny vzťah a prístup, čas, kľud a pokoj, v ktorom sa môže liečiť a rozvíjať, nuž a pri desiatich deťoch nie je často ani kľud, ani pokoj. Niekto si môže myslieť, že si deti môžu navzájom pomáhať, avšak opak je pravdou. Práve to, že pochádzajú z rozvrátených vzťahov, čo ich zranilo spôsobuje, že sa zameriavajú na seba samých a svoje vlastné traumy a emócie. Najprv si musí človek vyriešiť svoje problémy a zranenia a až potom môže pomáhať niekomu inému. Je to ako na húsenkovej dráhe, niekedy je dobre, deti vyzerajú, že sú kamaráti a je im spolu dobre ale potom sa niečo stane a sú medzi nimi rozbroje a hádky. Veľa z týchto detí nedokáže mať trvalé a hlboké vzťahy. Lepšie by bolo mať šesť vychovávateľov a päť detí.
súvisí počet detí a vychovávateľov s nedostatkom finančných prostriedkov pre centrá pre deti a rodiny?
Myslím si, že pokiaľ by tieto inštitúcie mali lepšie nastavené podmienky na liečenie detí, tak by po odchode z domovu nemuseli od štátu dostávať toľko služieb ako dostávajú. Nemuseli by sa z nich stávať bezdomovci, byť nezamestnaní alebo ísť do väzenia, ako mnohí z nich končia. Existujú vedecké výskumy opisujúce, že pokiaľ človek nerieši a nelieči svoju osobnú traumu, tak v dospelosti trpí rôznymi ochoreniami niekoľkonásobne viac, ako bežná populácia. K týmto ochoreniam samozrejme patria tie psychické, ako je napríklad depresia alebo rôzne ťažké psychiatrické diagnózy, ale aj alergia, astma, oslabený imunitný systém či napríklad gastroenterologické choroby. A teda následné náklady nášho štátu na týchto ľudí sú vyššie, keď im neposkytne to, čo má, keď sú ešte deťmi.
zuzana Zimová je odbornou garantkou projektu Buddy. Vyštudovala špeciálnu pedagogiku, napriek tomu, že ju najskôr lákala matematika. Predtým pracovala ako sanitárka na psychiatrii. Vzdelávala sa teoreticky a získavala praktické zručnosti v psychoterapeutických výcvikoch. Z teoretických východísk je jej najbližšia teória vzťahovej väzby. Pracovala v pedagogicko-psychologickom poradenstve, kde sa snažila zistiť prečo sú deti nezbedné. Práca v občianskom združení Návrat ju priviedla k náhradným rodinám a ich starostiam. Štyri roky sa usilovala zlepšiť systém starostlivosti o deti v detských domovoch z pozície metodika na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Má dvoch dospelých synov a úsmev na tvári.