no a tiež malo dvesto barov. Dve stovky barov na dvadsaťtisíc obyvateľov, to je jedna taverna či thermopolium na sto obyvateľov, mužov, žien, otrokov a detí. Na stene jedného z barov sa zachoval aj cenník nápojov: Za jeden (as) môžeš mať víno, za dva môžeš piť to najlepšie, za štyri piješ falernské.

Podľa tohto cenníka ponúkalo zariadenie tri druhy vína rôznej kvality. S tým posledným sa ešte stretneme. Len pre porovnanie cien: za jeden as si mohli Pompejčania  kúpiť kus syra, hlávku kapusty či pór, za štyri asy kus bravčoviny a celodenná zásoba chleba pre jednu rodinu stála približne osem asov plus dva asy za chlieb pre otrokov.

Taverny a thermopolia – tie prvé boli skôr obchody so zmiešaným tovarom vrátane vína, tie druhé zase miesto rýchleho občerstvenia, akési „fastfoody“, ktoré ponúkali okrem vína aj jednoduché pokrmy z mäsa a strukovín – boli všade v meste. Ich najväčšia hustota však bola v blízkosti kúpeľov. Na ceste vedúcej k najväčším pompejským kúpeľom, Stabiana Thermae, v bloku dlhom niečo vyše 70 metrov, stálo v jednom rade až deväť takýchto barov. 

Pôda na úpätí Vezuvu a v celej Kampánii je neobyčajne úrodná, ideálna na pestovanie viniča.

Väčšinou to boli podniky otvorené svojou hlavnou stenou do ulice, s kamenným pultom ako hlavným vybavením. Z vonkajšej strany pultu stáli hostia, z vnútornej obsluhujúci personál. Pulty boli často zdobené farebným mramorom, mozaikami či freskami s kvetinovými alebo falickými symbolmi. Do mnohých boli zvrchu zapustené terakotové nádoby zvané dolia, z ktorých sa predávali hlavne sypké potraviny. Víno sa nalievalo z džbánov do karáf zvaných cucumas a skladovalo v amforách uložených pri zadnej stene thermopolia alebo v zadných miestnostiach podniku.