hans Küng už v mladom veku patril medzi výrazných teológov. Profesúru získal, keď mal iba tridsaťdva rokov. Bolo to v roku 1960. Stal sa tak najmladším profesorom teológie na svete. Na prestížnej univerzite v Tübingene, ktorá sa stala jeho celoživotným pôsobiskom, vyučoval najprv katolícku dogmatiku, náuku o základných pilieroch katolíckeho učenia. Než sa stal kňazom, študoval na pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme, na Sorbonne a Institute Catholique v Paríži. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1954 v Ríme. Teológ Küng uvažoval od počiatku o reforme cirkvi, no v tom čase nebol jediný.

Pomery v katolíckej cirkvi vyústili do zvolania druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa konal v rokoch 1962 až 1965. Koncil mal ambíciu zreformovať cirkev, urobiť z katolíckej cirkvi cirkev modernejšiu, ekumenickejšiu, cirkev, ktorá je bližšie Bohu i ľuďom. Küng ešte v roku 1960 vydal knihu Koncil a znovuzjednotenie. Obnova ako pozvanie k jednote. V nej uvažoval nad podobou modernej cirkvi. Kresťanský publicista Jozef Husovský dopĺňa: „Küng sa vždy pozeral na cirkev a Ježiša Krista od začiatku. Vždy ho to tiahlo k prameňom. Plný nadšenia vypracoval plán, čo a ako by sa malo zmeniť. Všetko zhrnul v knihe Koncil a znovuzjednotenie cirkvi, ktorá sa stala akýmsi bedekrom toho, čo na koncile zmeniť. Mnohé z toho, čo obsahovala, sa na koncile naozaj prerokúvalo a zmenilo. Küng však zostal sklamaný, že sa nezmenilo všetko, čo navrhoval.“ Na základe spomínaného textu  pápež Ján XXIII. pozval Künga za oficiálneho poradcu koncilu. Na koncile prišlo aj k zásadnému stretnutiu. Švajčiar Hans Küng sa tu zoznámil s nemeckým teológom Josefom Ratzingerom, neskorším pápežom Benediktom XVI., ktorý v čase koncilu výrazne prispel ku koncipovaniu koncilových téz. 

Zakladateľ platformy teofórum Karol Moravčík nám približuje tento kontext: „Hans Küng bol poradcom kardinála Hermanna Volka z Mainzu. Ratzinger poradcom kardinála Josefa Fringsa z Kolína. Veľký teológ Karl Rahner zasa poradcom kardinála Franza Königa. To boli giganti – biskupi aj ich poradcovia, preto bol koncil taký prelomový. Hans Küng urobil všetko možné, aby presvedčil Ratzingera, nech príde učiť na univerzitu do Tübingenu na Küngovu katedru dogmatickej teológie.“ Po protestoch študentského hnutia v roku 1968 Josef Ratzinger odišiel na univerzitu do Regensburgu. Küng zostal na svojej domovskej univerzite a pracoval na nových knihách. Postupne sa z neho stal jeden z najčítanejších moderných teológov, ktorý ťažké témy dokázal podať širokému okruhu čitateľov. Zásadná je jeho kniha Cirkev, no azda najväčšie kontroverzie vyvolala jeho kniha Neomylný?, ktorá vyšla 18. júla 1970, v deň stého výročia deklarácie o neomylnosti pápeža. Küng v knihe Katolícka cirkev na tento čas spomína: „Čakal som búrku kritiky z Ríma, nie však útoky od svojich teologických priateľov, ako je Karl Rahner, ktorý narušil jednotný front koncilovej reformnej teológie. Z tohto rozkolu sa katolícka teológia dodnes nespamätala.“

Küng: „Čakal som búrku kritiky z Ríma, nie však útoky od svojich teologických priateľov.“

Poslednou kvapkou bol Küngov článok, v ktorom hodnotil prvý rok pontifikátu 264. rímskeho pápeža, dnes kanonizovaného sv. Jána Pavla II., v ktorom kritizoval jeho príklon ku konzervativizmu, a snahu cirkev nie reformovať, ale len reštaurovať. „O dva mesiace po vyjdení článku sa ukázalo, že bol pre cirkev kľúčovým podkladom pre rozhodnutie, podľa ktorého som mal zakázané učiť,“ spomína Küng. Martin Kováč zo starokatolíckej cirkvi dodáva, že: „Univerzita v Tübingene však na toto mocenské rozhodnutie cirkvi pohotovo zareagovala tým, že pre Künga vytvorila nový ekumenický inštitút, kde mohol naďalej slobodne pôsobiť a tvoriť. Takéhoto experta si jednoducho nenechala ujsť. Univerzita predsa musí byť slobodným priestorom – a to aj v oblasti teológie. Küng sa takto prirodzene preorientoval na otázky ekumenického a medzináboženského dialógu, pre ktoré mal aj predtým výborné predpoklady. Veľmi rýchlo sa aj v tejto oblasti stal rešpektovaným odborníkom. Známou sa stala jeho teória svetového étosu, ako aj jeho mnohokrát citovaná téza, že svetový mier nemôžeme dosiahnuť bez zmierenia medzi náboženstvami – a zmierenie medzi náboženstvami nedosiahneme bez dialógu medzi náboženstvami.“ 

kritik pápežov

Küng bol neúnavným kritikom Jána Pavla II. aj pre novú evanjelizáciu, ktorá podľa neho v sebe niesla prvok katolíckej nadradenosti: „Jeho nová evanjelizácia pri pozornejšom pohľade znamenala novú katolizáciu a cieľom jeho verbálneho ekumenizmu bol v podstate návrat ku katolíckej cirkvi.“ Küng poukazoval na rozdiely medzi teóriou a praxou v cirkevnom živote: „Kňazi a veriaci robia vo veciach sexuálnej morálky, zmiešaných manželstiev a ekumenizmu na mnohých miestach potichu to, čo sa im zdá správne, pretože je to v duchu evanjelia a podnetov II. vatikánskeho koncilu. S pápežom a biskupmi si hlavu nelámu.“