hádam takmer každý záujemca o klasickú archeológiu, antické umenie či kultúru pozná meno „otca“ dejín umenia, nemeckého historika a učenca Johanna Joachima Winckelmanna (1717–1768). Jeho meno je spojené s jednou z najsugestívnejších charakteristík gréckych ideálov a kultúry, ktorých je umenie odrazom. Grécke umenie je podľa neho výrazom ušľachtilej jednoduchosti a tichej majestátnosti (eine edle Einfalt, und eine stille Größe). 

Winckelmann nebol prvý, s kým sa do dejín európskej kultúry opätovne vracia očarovanie klasickým Gréckom. Rozhodne však bol ten, kto v nebývalej miere akcentoval kultúrnu nadradenosť antického sveta. Práve aristokratická jednoduchosť a tichý majestát je to, čo mu chýbalo v dobovom umení, kultúre a tiež spoločnosti.

Nápodoba sveta antiky pritom nemá byť podľa Winckelmanna zrkadlením, ale nápodobou ideálu. A ten vyrástol z kultúry a hodnôt antického sveta, jeho cností a práva. Spomínaný ideál umeleckej tvorby je výsledkom toho, že tvorcovia „namáčajú svoje štetce v rozume“.