viem, že nie som sama, čo som ju podvedome brala ako niekoho, kto tu bude stále. Taký otvorený, priamy, odvážny a húževnatý človek, tento priam neskrotný živel, si predsa nemôže len tak zomrieť... Naozaj, v jej prípade sa tých necelých 86 rokov zdá akosi málo.

V duchu si predstavujem, ako by nám s príznačnou vecnosťou odrážajúcou odpor k prikrášľovaniu reality zdôraznila: „Život nezískává na hodnotě délkou, trváním, ale hloubkou, obsahem...“ 

Jiřina Šiklová sa nekĺzala po povrchu života, ale s plným nasadením sa ponárala sa do jeho hĺbok s jasným vedomím hodnôt vštepených z domu: od otca, obetavého lekára a sociálneho demokrata a matky, učiteľky a spolužiačky Milady Horákovej. Ich všetečná a zvedavá dcéra sa zblížila s evanjelickým prostredím, kde nachádzala priestor pre svoje pochybnosti i pre rozvíjanie zmyslu pre duchovno, pre  vertikálu. Podľa vlastných slov nikdy nepatrila k ľuďom, ktorí chcú mať pokoj – jednoducho, „nebol to jej štýl a povaha“.

 

„Propojení odborné erudice, občanské angažovanosti a neutuchající potřeby pomáhat druhým“ – tieto tri vlastnosti si na nej vážia jej priatelia vrátane kolegýň a kolegov z dvoch pracovísk, ktoré v 90. rokoch založila a viedla – z Katedry sociálnej práce Karlovej univerzity i z nezávislého Centra a knižnice Gender Studies, čiže rodových štúdií.

Jiřina vyštudovala filozofiu a históriu. V tých časoch to bola z núdze cnosť, lebo sociológia ako veda zaoberajúca sa pálčivými spoločenskými problémami bola zakázaná. Od ranej mladosti sa vystavovala „vzduchu našich čias“:  v dobe črtajúceho sa politického odmäku po smrti Stalina vstupuje do komunistickej strany a v 60. rokoch sa angažuje v budovaní novozaloženej katedry sociológie na Karlovej univerzite. Po auguste 1968 sa nezhrbila a nekajala: na protest proti okupácii zahadzuje stranícku legitimáciu, a keď ju vyhodia z univerzity, živí sa ako upratovačka, až kým ju neprichýlia na geriatrickom oddelení Thomayerovej nemocnice v Prahe.

pašeráčka literatúry

V tom čase už normalizačný režim škrtil a likvidoval nezávislú kultúru. Autori v politickej nemilosti nemohli publikovať, ich texty končili v lepšom prípade v šuplíku či u spoľahlivých priateľov. Jiřina Šiklová od Petra Pitharta prevzala zárodok podzemnej distribučnej siete, cez ktorú celé desaťročie zhromažďovala a expedovala samizdatové texty do zahraničia a odtiaľ zase prísun literatúry domov. Bola kľúčovou spojkou medzi československým disentom a Vilémom Prečanom, ktorý spravoval dokumentačné stredisko na zámku Scheinfeld kniežaťa Schwarzenberga v Nemecku. Na jar 1981 to ŠtB odhalila a Jiřina sa spolu so siedmimi ďalšími ocitla vo väzbe Obvinili ju z rozvracania republiky a hrozilo jej desať rokov väzenia. Napokon z nich bolo desať mesiacov, po ktorých ju potichu prepustili. Keď zistila, že sa počas jej neprítomnosti distribúcia literatúry zastavila, neohrozene sa do nej znovu pustila.