„vykoľajená“ modernizácia

Metódy, presvedčenia a programy islamských radikálov nie sú prostou reakciou na nejaké chyby, ktorých sa dopúšťa okolitý svet, ani na domnelé alebo skutočné hriechy štátu Izrael. Majú svoje vlastné zdroje, motívy  a záujmy, a pokiaľ si túto skutočnosť nepripustíme, nebudeme vedieť správne reagovať. Ak však hovoríme o vlastných zdrojoch správania podobných hnutí, musíme zdôrazniť aj druhú stránku javu. Islamský radikalizmus či fundamentalizmus je aj reakcia na modernizáciu. Akokoľvek je táto reakcia zvrátená a zhubná aj pre vlastných aktérov,  v istom zmysle je súčasťou moderného sveta, moderných problémov, ba môžeme povedať: jedným zo symptómov krízy, ktorú sama modernizácia produkuje a stelesňuje. Máme tu teda dve možné zjednodušenia, ktoré sa vyskytujú v sporoch o danom jave. Jedna strana tvrdí, že „islam“ môže za všetko, druhá, že nemôže za nič. Pravda sa však nachádza práve na neľahkých križovatkách islamu a modernizácie. Islamu ako náboženstva, vierouky, súboru kultúrnych vzorcov, politickej, právnej a morálnej doktríny. Modernizácie ako súboru procesov, ktoré podkopávajú najrôznejšie vžité vzorce správania, presvedčenia a zdedené inštitúcie. 

Islam dal vzniknúť svojbytnej civilizácii, ktorej vývoj vykazoval vlastné trajektórie a dynamiku, líšiace sa od tých, ktoré formovali stredoveké západné, t.j. latinsky píšuce kresťanstvo aj postupne sa sekularizujúcu novovekú západnú civilizáciu. Určité prvky modernej západnej civilizácie sa mali čoskoro stať globálne rozšírenými s tomu zodpovedajúcim, často hlboko rozrušujúcim a vykoreňujúcim vplyvom na všetky ostatné kultúry sveta. Aj islam mal ašpirácie a vznášal nároky v univerzalistickom duchu. Stredoveký konflikt medzi dvoma univerzalizmami – kresťanským a islamským – sa však v niečom kvalitatívne líšil od civilizačného konfliktu v modernej dobe. Moderná industriálna spoločnosť nie je dieťaťom islamu, ale modernej západnej kultúry. Na počiatku novoveku sa západné myslenie, veda aj politika začali emancipovať od náboženstva. Expanzia Osmanskej ríše sa zastavila po porážke pri Viedni v roku 1683. Islam postupne prechádza do defenzívy. Práve v čase, keď sa svet islamu začal viditeľne dostávať do stagnácie, začala zároveň rásť moc a prestíž Západu, ktorý akoby začal objavovať nové skryté možnosti, ale aj dostávať sa do nových, predtým nepoznaných problémov. Moslimské sebavedomie tak na jednej strane utrpelo, na druhej strane však vznikla príležitosť preberať prvky západných výdobytkov bez preberania ich kresťanských základov. Nové politické a právne doktríny Západu síce nezostali v islamskej oblasti celkom bez odozvy, ich prípadné preberanie však bolo selektívne a deformované. Týkalo sa povrchných podobností, nie hlbších vzorcov politickej a právnej kultúry. „Islamská modernizácia“ teda znamenala uplatňovanie postupov, technológií či nástrojov, ktoré nesmerovali k občianskej spoločnosti a slobode ani k trhovej ekonómii v duchu klasického liberalizmu, ale k efektívnejšiemu výkonu moci panovníkov.

Islamská obec v tradičnej podobe nepoznala rozdiel medzi „svetskou“ a náboženskou“ autoritou.

Dôležitú úlohu tu, samozrejme, zohrala vojenská modernizácia aj pod vedením európskych vojenských poradcov. V spätnom pohľade môžeme v týchto trendoch rozpoznať to, čo dnes nazývame „modernizácia bez westernizácie“. K tomu pribudla expanzia európskych koloniálnych ríš a len s malým oneskorením aj vzostup nových radikálnych ideológií či už zo západnej alebo ruskej produkcie. Všetko nasvedčovalo tomu, že svet islamu je v nezvratnom úpadku, ktorého liekom môže byť len prebratie cudzích modelov, či už v liberálnej alebo v neliberálno-revolučnej podobe. „Spráchnivené tkanivo islamskej spoločnosti zmizne s prvým závanom revolúcie“, prorokoval Trockij. Ako dnes vieme, došlo aj na revolúciu. Avšak spôsobom, ktorý nezodpovedal vžitým predstavám revolucionárov ani modernistických sociálnych vedcov, ktorí ešte po polovici 20. storočia pestovali predstavu, že modernizácia rovná sa sekularizácia – tak Západu, ako aj ostatného sveta.     

reformátori a odpadlíci

Mohamed bol „ozbrojený prorok“ – náboženský, politický a vojenský vodca, a zároveň revolučný zákonodarca. Umma bola v kompaktnej podobe obec náboženská aj svetsky mocenská. Vyniká tu kontrast s kresťanstvom a – v inej verzii – so židovstvom najmä od čias diaspóry. Kým kresťanstvo sa pôvodne šírilo vo vyspelom právnom a politickom prostredí Rímskej ríše, Mohamedova misia sa uskutočňovala v archaickom kmeňovom prostredí Arabského polostrova. Islamská obec v tradičnej podobe nepoznala rozdiel medzi „svetskou“ a náboženskou“ autoritou, medzi náboženskou príslušnosťou a občianstvom v svetskom, resp. rímskoprávnom zmysle. Samotný pojem džihádu demonštruje túto kompaktnú jednotu ako zároveň náboženskú misiu, zbožné úsilie aj ozbrojený boj. Právo je odvodené priamo od Božej vôle, na ktorú sa možno priamo odvolávať pri sporoch, v momentoch kríz aj na protest proti svetskému úpadku a korupcii. Expandujúci Kalifát, ktorého dedičstvo na konci stredoveku preberie Osmanská ríša, musel jednako vytvoriť zložitejší systém právnej vedy – fikh vo viacerých verziách. Ten o. i. zohľadňoval potrebu usporiadať pomery v ríši, ktorej obyvateľstvo už nebolo a nemohlo byť čisto moslimské, a zároveň bolo nevyhnutné začleniť ho do čoraz zložitejšieho administratívneho aj hospodárskeho systému, ktorý sa stal mnohonárodným. V napätí proti islamskému ideálu jednoty (asabíja), sa aj samotná islamská obec nevyhnutne stávala multikultúrnou, čo v istých situáciách vyvolávalo konflikty. A z týchto konfliktov začínajú vznikať aj prazárodky hnutí, ktorých vzdialenejším potomkom sú aj moderné odnože islamského fundamentalizmu. Ak si tu za príklad zoberieme osobu a pôsobenie mysliteľa Ahmada Ibn Tajmíju (1263 – 1328) v oblasti dnešného Iraku, potom môžeme základy islamského fundamentalizmu v sunnitskej verzii vidieť v pokuse o teologicko-právne ospravedlnenie arabského odboja proti mongolskej nadvláde. Keďže inkriminovaný mongolský íl-chán Ghazzán bol moslim, odboj proti nemu by bol právne neprípustný, pokiaľ sa nepreukáže, že jeho zbožnosť je falošná, konkrétne, že ide v skutočnosti o odpadlíka (murtad), a teda odboj je, naopak, zbožnou povinnosťou. Myšlienky Ibn Tajmíju mali v 18. storočí vplyv na Muhammada Ibn Abd al-Wahhába, zakladateľa fundamentalisticky reformného smeru wahábizmu, ktorý prijala saudská dynastia. V 20. storočí sa vplyv Tajmíjovho aj wahábistického dedičstva uplatnil v učení hnutia Moslimských bratov v Egypte. Leitmotív obvinenia z odpadlíctva sa tu vracia aj v spisoch Sajjida Kutba (1906 – 1966), ktorý na novovekú arabskú a islamskú spoločnosť aplikoval pojem džahilíja označujúci vek temnej nevedomosti pred príchodom Proroka. Teraz však išlo o „temný vek“ v zlovestnejšom zmysle – vek odpadlíctva, proti ktorému je odpoveďou radikálne reformovaný, očistený islam. Ďalší vplyv na formovanie moderného fundamentalizmu sunnitskej vetvy zohrali o. i. aj vplyvy fašizmu a nacizmu, kolaborácia s mocnosťami Osi, odpor k vzniku a existencii štátu Izrael, vplyv a politika sovietskej veľmoci a vojna v Afganistane, v ktorej sa proti sovietskej okupácii formovali medzinárodné oddiely mudžáhidov. Boli tu aj ďalšie paralelne sa vyvíjajúce odnože fundamentalistických hnutí. Z tohto podhubia, ktoré je v skutočnosti zložitejšie, než sa dá tu stručne opísať, nakoniec vzniká al-Káida, zemepisne nelokalizovaná, z kybernetického priestoru pôsobiaca „základňa“, ktorá funguje aj ako centrum velenia, podpory  a výcviku pre mnoho ďalších lokálne viazaných fundamentalistických hnutí a teroristických kádrov.