takto som spoznal Jana Langoša a Fera Mikloška ešte predtým, než som ich uvidel naživo. V marci 1988 som síce zažil striekanie a policajné rozháňanie ľudí, ktorí chceli slobodne vyznávať vieru a prvý raz sa nahlas prihlásili k občianskym slobodám, ale Fera Mikloška som ešte osobne nepoznal.
Janov podpis som potom našiel na prvom vyhlásení z Umeleckej besedy 19. novembra 1989. Práve sa začalo formovať VPN, u Jana na byte sa v ten večer diskutovalo o vzniku novej občianskej iniciatívy, ktorá dostala na druhý deň vo vestibule Malej scény po vzrušenej debate názov Verejnosť proti násiliu. Sprievodný text na dvojplatni má pečiatku Agnesa Snopka.
Potom to už šlo rýchlo. Jano Langoš sa vynoril v Mozartovom dome. Jeho žena Gaba robila v psychologickej poradni, Ernest Valko dával právne rady v teplákoch a papučiach, ochranárske dievčatá distribuovali ľudí prichádzajúcich po desaťročiach so zaschnutými chrastami ústrkov, príkorí a bolestí. Peter Tatár poslal za mnou Marienku Mistríkovú, ktorá začala zhromažďovať písomnosti, sprievodné materiály, plagáty a bannery, z ktorých neskôr vznikol archív VPN. S Petrom Tatárom, Vladom Čečetkom a Janom Hacajom sa nám ho, našťastie, podarilo uchrániť pred Mečiarovými nohsledmi.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.