demografický vývoj, nástup inovácií, rozpočtové pravidlá. Hoci sa empatickí politici a facebookoví záchrancovia oháňajú prísľubmi istôt, čičíkanie sa víziou mocného štátu, schopného dať všetkým všetko, nie je zlučiteľné s realitou. Pochopiteľne to platí i v zdravotníctve.

Áno, uvedomelý čitateľ prikývne, vedomý si skutočnosti. Spoločnosť však netvoria len uvedomelí čitatelia. Pričasto stretávam pacientov, ktorí nedokážu pochopiť, prečo im poisťovňa neuhradí drahú liečbu, keď „celý život platili odvody“. Chcú žiť, akokoľvek žiť, ešte ďalší týždeň, mesiac, rok, a od verejného zdravotného poistenia očakávajú, že im to umožní. Cesta k onomu mýtickému „nároku pacienta“ sa začína práve tu: v odvahe povedať naplno a nahlas, že im to umožniť nemusí. 

hranice solidarity 

Nie je žiadnym tajomstvom, že rastúce náklady a nároky napínajú strunu solidarity v zdravotníctve a sociálnom zabezpečení na hranicu možného. Prežitie týchto systémov závisí od pretrvania viery v ich zmysluplnosť – vedomia spoločného dobra, pre ktoré sa zriekame časti svojich príjmov v prospech druhých očakávajúc, že systém nám pomôže, keď to budeme potrebovať.