navyše,  partikulárne záujmy niektorej z vládnych strán pod heslom „byť fešákmi voči voličom“ nedávajú žiadny predpoklad, že ďalšiu vlnu Slovensko zvládne lepšie ako tie prechládajúce. Nízka zaočkovanosť a silnejúci tlak antivaxerov podporovaných opozičnými stranami sa nakoniec môžu obrátiť proti nim samotným. Prvý to asi pochopil Peter Pellegrini a začal hamovať.

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zaujal svojou legislatívnou iniciatívou a navrhol, aby sa zdravotným poisťovniam obmedzil  zisk na úroveň 0,2 percenta z úhrnu vybratého poistného. Nejde o novinku, je to iba iná verzia zákazu zisku, ktorý presadila prvá Ficova vláda. Vtedy Ústavný súd rozhodol, že takýto zákaz je v rozpore s Ústavou a zákaz bol zrušený. Jediné, čo ostalo, bolo isté limitovanie výdavkov zdravotnej poisťovne na vlastnú prevádzku. Predstava, že nejde o zákaz zisku, ale o jeho reguláciu, čo Ústavný súd nezakázal, je právne perverzná. Zaujímavé sú na tom tri iné veci.

„Namiesto toho, aby vlády riešili problém hospodárenia ‚svojej‘ poisťovne, znižovali latku náročnosti.“

Prvá: Zdravotná poisťovňa môže vytvoriť zisk, iba ak si splní všetky povinnosti dané zákonom. V  prvom rade je to nakupovať zdravotnú  starostlivosť v rozsahu určenom zákonom č. 577/2004. Môžeme tomu hovoriť aj nárok poistenca na úhradu zdravotnej starostlivosti  z verejného zdravotného poistenia. K definovaniu nároku, kam patria taxatívne vymenované choroby v prílohách zákona, je potrebné vytvoriť obyčajné nariadenie vlády. To však žiadna vláda od roku 2006 neurobila. Takže, aké podmienky má plniť zdravotná poisťovňa, keď nemá definovaný predmet poistenia? Teda povinnosť si nesplnil štát.

Druhá: Úrad pre dohľad mal byť od vlády nezávislým regulátorom, ktorého hlavnou úlohou voči zdravotným poisťovniam je po prvé kontrola ich solventnosti a a po druhé, či nakupujú zdravotnú starostlivosť v rozsahu stanovenom v citovanom zákone. Čo sa týka solventnosti, tak každá vláda, ktorá tu po roku 2006 bola, zmäkčovala pôvodne tvrdé kritériá solventnosti. Hlavnou príčinou bola zlá situácia v štátnej poisťovni, ktorej opakovane hrozil ozdravný plán alebo až likvidácia. Namiesto toho, aby vlády riešili problém hospodárenia „svojej“ poisťovne, znižovali latku náročnosti. Napriek tomu bolo opakovane potrebné Všeobecnú zdravotnú poisťovňu oddlžovať a keďže nalievanie peňazí zo štátneho rozpočtu je disciplína, ktorú ani EÚ, inak socialistická, až tak veľmi nepodporuje, dialo sa to opakovane pod rôznymi zámienkami.