sedím na poduške na jednoduchej betónovej podlahe jedného zo stoviek stanov na severe Iraku. Mali byť len dočasné, no Amína tu žije už niekoľko rokov. Počúvam srdcervúce príbehy a neľudské zážitky.

Utrápení ľudia si ich pamätajú až do desivých detailov. Každý pozná viac tých, ktorí zomreli, ako tých, čo prežili. Náboženskú menšinu jezídov sa pokúsili v roku 2014 vyhladiť, už sedemdesiatyštvrtýkrát. Tentoraz muži s bradami pod čiernou vlajkou Islamského štátu. 

„Keď 3. augusta 2014 zaútočil Islamský štát na naše mesto Sinjar, dali sme sa s rodinou na útek tak ako desaťtisíce iných. Niesla som niekoľkomesačnú dcéru Syrianu a len pár vecí. Môj manžel Sirwan utekal so staršou trojročnou Sewanou a snažil sa po ceste zachrániť aj svojich rodičov. Smerovali sme do hôr na horu Sinjar. No kým sa mi podarilo dostať do bezpečia, chytili ma aj s malou dcérkou a odviezli preč,“ hovorí Parwin. 

„Po chvíli ticha zvažujem, či ďalšia otázka bude pokračovaním terapie alebo spúšťačom niečoho hlbšieho.“

Jezídom sa človek nemôže stať. Jezídom sa musí len narodiť. Pred vojnou s tzv. Islamským štátom bolo na celom svete asi milión jezídov. Najväčšia skupina žila v severozápadnom Iraku v okolí hory Sinjar. Toto stokilometrové pohorie rozpínajúce sa takmer priamo z východu na západ, so strmými svahmi na severnej a miernejšími na južnej strane, vystupuje z roviny a vidieť ho asi z každej dediny v oblasti. Pre jezídov je po stáročia posvätným miestom. Nielenže ho uctievajú, ale počas takmer 1 000 rokov im hory vždy poskytli aj útočisko. 

MARTIN BANDŽÁK

Či už utekali v dávnej minulosti pred kmeňovými útokmi, pretože moslimskí vládcovia považovali jezídov za nevercov uctievajúcich diabla, neskôr utekali počas vojny s brutálnou Osmanskou ríšou, ktorej bojovníci masakrovali stovky ľudí naraz, plienili dediny a nútili jezídov konvertovať na islam, alebo po tom, čo sa v 70. rokoch minulého storočia mnoho jezídov pripojilo ku Kurdom vo vzbure voči diktátorovi Saddámovi Husseinovi.