aj dnes sa prejavuje pohodlný zvyk označovať antivaxerských demonštrantov a pochodujúcich extrémistov za ľudí patriacich do akejsi nie príliš presne určenej „minulosti“. Podľa jedného z mnohých podobných vyjadrení „nepatria do tohto storočia“. Minulé storočia sú totiž symbolom temnoty, kým dnešok rovná sa pokrok, osvietenosť, racionalita. Aj tam, kde sa tieto predpoklady evidentne nenapĺňajú, spoliehame sa bohorovne na našu organizačnú zdatnosť a technologickú výkonnosť. Zdá sa, že nič neotrasie naším presvedčením, že sme múdrejší než naši predkovia, a že naše znalosti prevyšujú všetku ich nahromadenú skúsenosť z celých doterajších dejín. Naďalej sa vraj môžeme zaobísť bez tohto balastu, aj keď tí pred nami to nedokázali. Táto domýšľavosť nám však zastiera zrak pri hľadaní riešení vzniknutej krízy. O terapii nemôžeme jasne uvažovať, pokým nemáme aspoň aký-taký náčrt diagnózy. 

Naša doba v skutočnosti nie je o nič imúnnejšia voči poverám, ktorými sa nadchýnali rozvášnené davy minulosti. Tie povery aj tie davy sa síce pred nami producírujú v meniacich sa prevlekoch, patria však v zásade k tomu istému druhu. Naša zastupiteľská demokracia v konfrontácii s nimi preukazuje znepokojivú bezmocnosť – na úrovni všetkých troch základných zložiek moci, no v tejto chvíli najviditeľnejšie v oblasti exekutívy, ktorá nedokáže presadiť ani existujúce zákony na ochranu vlastných občanov. A bude bezmocná aj naďalej, ak jej predstavitelia budú naďalej tieto aktivity podceňovať alebo nesprávne chápať. Krikľúni obviňujúci lekárov, odborníkov alebo politikov z toho, že ich chcú očkovaním zabiť alebo očipovať, vyhrážajúci sa im a narúšajúci ich súkromie, však nie sú žiadne rezíduum nedokonalej minulosti, ktoré čoskoro zmizne pôsobením skrytých zákonov nevyhnutného pokroku. Nie sú to žiadni návštevníci zo stredoveku. Sú to ľudia tretej dekády 21. storočia, dostatočne vybavení elektronickými hračkami, ktorých pomocou čerpajú svoje vraj zaručene pravdivé informácie o sprisahaniach. Ak napriek tomu rozpoznáme, že podobné javy majú svoje predlohy v minulosti, je to najmä preto, že isté javy (vrátane masových vytržení) sa opakujú, a to najmä za istých krízových okolností, hoci tým nie je vylúčená ani nadväznosť na určité historické dedičstvo. Ideológie a davové hnutia môžu vykazovať konkrétny historický pôvod (pozri symbolika Kotlebovej strany), no reprezentujú aj isté pomerne trvalé sklony, ktoré sa za istých okolností masovo aktivujú. Skúmaním pôvodu a povahy davových hnutí a patologických prejavov v oblasti politiky sa akiste ešte nevyhneme všetkým problémom. Môžeme však byť predsa len o čosi predvídavejší a menej prekvapení pri opakovanej konfrontácii so skutočnosťami, na ktoré sme sa toľkokrát učili zabúdať. Následky tak môžu byť pri troche šťastia zmiernené, môžeme sa vyvarovať aspoň niektorých hrubých omylov a môžeme byť úspešnejší pri zvládaní podobných kríz, akou je aj tá naša dnešná.