v Tokiu sa odohrali s dvojitým vročením prvé pandemické olympijské hry v moderných dejinách. Nie prvý raz však bol narušený štvorročný rytmus. V rokoch 1916, 1940 a 1944 to boli svetové vojny, dnes je to svetová pandémia. Svojím svetovým rozmerom boli v čomsi podobné. Po konci postmoderny sa stali hrami simulákrov, vydávajúcich sa za normalitu. Vo vonkajšom prostredí sa v Tokiu zvyšoval zo dňa na deň počet pozitívne testovaných, vo vnútornom prostredí hier zabezpečili prísne bezpečnostné opatrenia minimum medzi samotnými športovcami. A tí, čo mali pozitívne testy, ostali izolovaní v sádrovokartónovej karanténe, akoby trénovali pre budúcnosť. 

Úvodný ani záverečný ceremoniál som nesledoval. Hrdosti vlajkonosičov som rozumel, ale nie som milovníkom ceremoniálnej pompéznosti, ani pred prázdnym hľadiskom. V tom pripomínali počítačovú hru. Voči živým športovcom to bolo veľmi úkorné. Mesto vyzeralo na televíznych obrazovkách ako pohľadnice zo skla a ocele. Tokio je so svojimi nadjazdami a podjazdami, mostami a diaľnicami moderné mesto. Len nebolo jasné, či Tokijčania svoje hry vítajú alebo odmietajú. Tí, čo chceli vidieť živých športovcov a mávali nadšene z chodníkov na autobusy, ich zrejme vítali. Tí, čo ostali doma, vedeli, že to všetko ich stálo 15,4 miliárd. Medzinárodný olympijský výbor z toho zaplatí len malú časť a oni si z toho podľa štúdie Oxfordskej univerzity a podľa Borisa Vanju, ktorý nás na Sportnete hrami spoľahlivo sprevádzal, mohli postaviť 1200 škôl alebo 300 nemocníc. A spočítali si aj to, že turisticky neboli hry prínosom, len návnadou do budúcnosti.  

A ešte na jednu vec Tokio upozornilo. Napriek všetkým rečiam o skromnosti si budú môcť olympijské hry dovoliť len bohaté a autokratické štáty, krajiny s veľkou vlhkosťou, horúcim a dusným počasím, kde sa budú športovci krútiť na dráhach štadiónov ako mušky okolo mucholapky.