ťažko opísať smútok malého chlapca, ktorý stráca pod nohami zem a jednu z najdôležitejších istôt. Aj táto skúsenosť sa budúcemu pápežovi zapíše hlboko do srdca. Vie, čo pre dieťa znamená  rodina, prijatie a zázemie. Preto počas celého pontifikátu prijíma deti, ľudí zranených a na periférii, ľudí, ktorí rodinu nikdy nezažili. Aj preto celý čas zdôrazňuje potrebu prijať zodpovednosť a neutekať pred problémami, vyzýva ľudí, aby budovali vzťahy, rodiny, spoločenstvá. 

O rodine nehovorí ako o alternatíve k iným možnostiam. „Prípravu na kňazstvo v seminári istým spôsobom predchádzala príprava, ktorú mi svojím životom a príkladom poskytli rodičia a najmä môj otec, ktorý predčasne ovdovel. Matku som stratil ešte pred svojím prvým svätým prijímaním, keď som mal deväť rokov. Preto si ju aj menej pamätám a neuvedomujem si tak silno jej prínos do mojej výchovy, ktorý bol isto veľmi výrazný. Po jej smrti a neskôr, po smrti môjho staršieho brata, sme zostali iba dvaja s otcom, ktorý bol mužom hlbokej viery,“ píše vo svojich spomienkach Ján Pavol II. 

Smrť matky na iných miestach označil ako „nezrozumiteľnú“ a tiež zdôraznil, že od matky sa „naučil trpieť“. Wojtyłova matka Emília sa narodila 26. marca 1884 v Krakove. Ukončila osemročnú školu. V roku 1906 sa vydala za Karola Wojtyłu a pracovala ako žena v domácnosti. S manželom mali tri deti. Najstaršieho Edmunda, Oľgu, ktorá zomrela krátko po narodení v roku 1916 a Karola, budúceho pápeža. Emília zomrela 13. apríla 1929 na zápal srdcového svalu a zlyhanie obličiek.