stavba Berlínskeho múru sa začala nadránom 13. augusta 1961. Necelé dva mesiace predtým 68-ročný generálny tajomník komunistov Walter Ulbricht na medzinárodnej tlačovej konferencii vyhlásil: „Niemand hat die Absicht eine Mauer zu errichten.“ Nikto nemá v úmysle stavať múr. Keď ho napokon postavili, volal ho „ochranná stena proti fašizmu“. Už vtedy mu sotvakto veril. A toto vysvetlenie východní Nemci absolútne nebrali, keď som v 80. rokoch začal cestovať do Nemeckej demokratickej republiky (NDR).

Od októbra 1949 – teda roku, keď komunisti s podporou sovietskych síl založili svoju NDR – do augusta 1961 utieklo z NDR na Západ približne 2,7 milióna Nemcov. Múr ich prúd spomalil. Stavba, ktorá sa začala ako plot lemovaný ostnatým drôtom, sa postupne stávala komplikovanejšou. Široký pás zeme zvaný aj Todesstreifen, pásmo smrti, predstavoval prekážkovú dráhu, ktorá človeka zabila ešte skôr, ako sa dostal k samotnej betónovej bariére dlhej cca 150 km a vysokej vyše tri a pol metra. Ten pás tvorili strážne veže, strážili ho reflektory a priekopy. K tomu hliadky na džípoch, útočné psy, míny a guľometné hniezda. V oficiálnej reči východného Nemecka boli tí, ktorým sa napriek všetkému podarilo ujsť, nie utečenci, ale Republikflüchtlinge – dezertéri z republiky. Tí, ktorí im pomáhali, boli zase Menschenhändler – obchodníci s ľuďmi.

Ida Siekmann, ovdovená 58-ročná zdravotná sestra, bola prvým človekom, ktorý na tejto hranici zahynul. Jej byt na štvrtom poschodí mal okná na Bernauer Strasse, kde hranica pretínala stred ulice. Deväť dní po začatí stavby múru si Ida vyhodila z okna prikrývku a vyskočila na ňu. Zo západnej strany sa k nej pokúšali dostať a nastaviť plachtu, do ktorej by skočila, ale prišli neskoro. Ida Siekmann na svoje zranenia zomrela pri prevoze do nemocnice.