najprv sme začali v tandeme – dialógom – so sociálnou psychologičkou Klárou Jurštákovou a skončili sme trialógom s filozofom Martinom Matuštíkom. Potom sme svoje úvahy argumentačne a formulačne dotiahli do publikovateľnej podoby, na ktorej momentálne pracujeme.
Našou spoločnou knihou, ale aj pôvodnými podcastami, sa tiahne téma medzigeneračného dialógu, pretože veríme, že práve v rozhovore možno na prvý pohľad úplne rozdielnych ľudí dokážeme nájsť odpovede na to, ako žiť.
Jednu z otázok, ktorú sme si položili, bola, čo je to domov a kde je doma.
Ukážka z pripravovanej knihy:
FEDOR GÁL: A keď už hovoríme o veciach posledných, tak možno tam treba zaradiť aj pojem a problém domova. Povedal som problém. Pre mňa to teda problém naozaj je. Začnem trošku nostalgicky... ja si pamätám, ako v osemdesiatom deviatom roku v novembri, dovtedy sme žili v uzavretom svete, ja som nikdy v živote necestoval, ani som nerozmýšľal o tom, kde som doma – proste bol som doma tam, kde som žil. Ale prišiel na tribúnu Karel Kryl po dlhej, dlhej emigrácii, legenda – poznali sme jeho pesničky skoro naspamäť. Keď vyšiel v Bratislave na tribúnu, tak ten dav, to boli desiatky tisíc ľudí, začal skandovať: „Vitaj doma! Vitaj doma!“. Vitaj doma... tak vtedy to bolo Československo. Dneska neexistuje a rozpad Československa teda bol pre Karla Kryla veľmi bolestivý a nakoniec odišiel a už sa nevrátil. Zomrel v emigrácii. Ale keď už hovorím o emigrácii. Jeden môj kamarát sa vrátil z emigrácie po mnohých rokoch. Prežil dobrodružný život – bol v Austrálii, v Spojených štátoch amerických, v Kanade – a veľmi starý, staručký sa vrátil nazad, a keď som sa ho pýtal prečo, tak povedal, že: „Chcem zomrieť doma. Doma.“
Čo to je doma? Teda ja som doma kde? Na Slovensku? Odišiel som po rozpade Československa do Prahy a ostala mi emocionálna jazva, ale nie len preto, že sa rozpadlo Československo, ale aj preto, že som odišiel pod tlakom takzvaných národovcov, alebo ako to mám nazvať. Paradoxne pri poslednom výročí novembra osemdesiatdeväť som bol v Bratislave, sme tam točili s Robom Kirchhoffom jeden film o Alfrédovi Wetzlerovi – to bol slovenský žid, ktorý utiekol z Osvienčimu a spísal spolu s Vrbom ikonickú správu o tom, čo sa tam deje. V ten deň bolo v Bratislave rušno, zhodou okolností to bol práve 17. november 2020. A okolo nás sa zhromaždil dav, okolo toho štábu mňa a Petra Zajaca, ktorí sme mali v jeho filme čosi povedať, a skandovali: „My sme tu doma!