ten utorok si pamätám v Bratislave ako príjemný septembrový deň, s počasím, aké by sa dalo vydržať aj celý rok s pocitom, že svet sa točí ako má, bez zbytočných disharmónií. Pamäť niekedy dokáže stvárať zvláštne veci. Pred rokmi sa Števo Hríb v jednom texte vyjadril, že toho dňa hovoril so mnou, a že som ho upozornil na to, že v New Yorku sa čosi stalo. V skutočnosti som sa to ja dozvedel od neho. Volal mi na mobil o tom, že do jednej z budov Dvojičiek narazilo lietadlo a že si mám zapnúť správy. Keďže som bol doma, zapol som si CNN – akurát včas na to, aby som videl v priamom prenose náraz druhého lietadla do druhej budovy a následný kolaps oboch. Vzhľadom na časové pásmo bolo v to newyorské ráno u nás už poobedie. Televízia TA3 začala predčasne s riadnym vysielaním. Niekto zrejme preceňoval moje vtedajšie vedomosti a dal im na mňa tip, tak si ma zavolali na večer, aby som sa k udalostiam vyjadril. Išiel som tam taxíkom a v rámci zdvorilostnej konverzácie na tému kam idem som sa spýtal vodiča, či vie, čo sa stalo. Nevedel. To bol, mimochodom, významný historický moment, ktorý sa už nezopakuje. Naposledy v živote som totiž stretol taxikára, ktorý o danej udalosti aj jej zákulisí nevedel viac než všetky spravodajské služby sveta dohromady aj s páchateľmi.
„Útok na New York bol útokom na celý slobodný svet.“
Tak či onak, ak boli udalosti toho dňa šokom, nebolo to následkom niečoho nepredvídateľného. Skôr splnením neurčitých obáv – aspoň pre tých, ktorí s priemernou pozornosťou sledovali situáciu vo svete.
podcenená výzva
Časopis Domino fórum, predchodca nášho .týždňa, vyšiel následne s čelným titulkom New York sme my. V tom čase sa podobné stotožnenia v prvej osobe ešte nestihli stať otrepanou frázou. Bolo to úprimné a výstižné. Útok na New York bol útokom na celý slobodný svet. Túto skutočnosť len podčiarkla historicky prvá a doposiaľ jediná aktivácia článku 5 Severoatlantickej zmluvy (zakladajúcej NATO, ktorého členom ešte Slovensko nebolo) o tom, že útok na jedného člena sa pokladá za útok na všetkých. Do spomenutého čísla Domina som vtedy prispel krátkym článkom, ktorý sa tuším volal Ubrániť slobodné inštitúcie. Tým som sa pokúšal povedať, že vrátiť úder páchateľom teroristického útoku a ich posluhovačom je len časť úlohy, ktorá pred nami (prepáčte mi ten patetický plurál prvej osoby) stojí. Tou druhou, dlhšou, zložitejšou a potenciálne frustrujúcejšou časťou úlohy bude brániť a udržiavať politické, morálne a tiež – pre tých, ktorí na to majú sluch – duchovné základy zastupiteľskej konštitúcie slobody, teda podstatu toho, proti čomu útočia teroristi, inšpirovaní extrémnymi ideológiami. Za dvadsať rokov človek povie mnoho vecí, ktoré by nezopakoval či aspoň povedal inak. Na uvedenej téze však trvám bezo zmeny. A dnes prízvukujem, že táto úloha trvá, ba že sa stala ešte naliehavejšou. Dokonca si dovolím povedať, že bola od začiatku podceňovaná, čoho plody dnes žneme.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.