kresťanstvo je fascinujúce hlavne v tom, ako sa prejavil Boh. Citujúc sv. Gregora z Nyssy: „Čo môže byť pre Boha viac ponižujúce, ako podoba služobníka? Čo môže byť viac pokorujúce pre Kráľa všehomíra, než dobrovoľne vstúpiť do úzkého styku s našou slabou prirodzenosťou? Kráľ kráľov nenachádza miesto v hostinci, ale ho položia do zvieracích jaslí. Čistý a nepoškvrnený sa neodvracia od škvŕn ľudskej prirodzenosti, ale po tom, čo prejde všetkými stupňami našej biedy, vytrpí dokonca samotnú smrť. Pozrite sa na veľkosť jeho sebaponíženia. Vládca nad celým stvorenstvom sa podrobuje rozsudku sudcu, Kráľ všetkých nadpozemských mocností sa vydáva do rúk mučiteľov!“  Toto žiadny človekom vymyslený bôžik nikdy pre lásku k človeku neurobil. 

Áno, aj cirkev a kresťania sa v dejinách dopustili zásadných a tragických omylov. Svedectvo o tom vydávajú pápeži dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia, ktorí sa ospravedlnili za zlyhania katolíckej cirkvi. Opierajúc sa o tradíciu hovoríme, že cirkev je zložená z dvoch prvkov. Z božského a ľudského. Kým božský je nemenný a dokonalý, ľudský prvok sa ohýba, deformuje, požiera sám seba. Preto je nutné v správnom čase ľudský prvok reformovať, opravovať. Z času na čas, v rozpätí stoviek rokov, prichádzajú osobnosti, ktoré to dokážu. Vidíme zástup púštnych otcov, vidíme sv. Augustína, sv. Jána Zlatoústeho, Bazila Veľkého, Gregora Veľkého či najmenšieho brata všetkých stvorení, sv. Františka z Asissi. Človek je náchylný stále padať, opakovať sa v zlyhaniach, preto potrebuje vedenie, tréning v cnostiach a vytrvalosť v dobrom. 

viera v chráme srdca

Mučeníci sú samostatnou kapitolou. Aj dnes, čo hlavne neveriaci neradi počúvajú, sú kresťania najprenasledovanejšou náboženskou komunitou na Zemi. Nejde o krajiny Európy, kde plameň masovej viery pomaly dohasína a zdá sa, že tento stav nezvráti už nič. Ide o krajiny, kde kresťanstvo nemá dlhú tradíciu a pomaly si hľadá svoje miesto. Sú to aj krajiny, kde kresťanstvo vznikalo, rástlo a dnes je ničené radikálnym výkladom islamu. Ako napísal srbský pravoslávny kňaz, diplomat a básnik Nikolaj Velimirovič: „Keď Pán znova príde, či nájde vieru na zemi? Nájde ju. Ale nie na verejnosti. Nájde ju, ale nie vo veľkolepých chrámoch. Určite nie v takých, aké sú tie naše dnešné, ale v jaskyniach a pustatinách. Nájde ju, ale nie ako schválenú a ochraňovanú, ale ako ponižovanú, hanenú a prenasledovanú. Nájde ju, ale nie v nádherných liturgiách a spevoch žalmov, ale v chrámoch ľudských sŕdc a v šepote ľudského jazyka. Pretože Božia cirkev sa zrodila mučeníctvom a mučeníctvom sa aj zavŕši.“