aj sociológ Ivan Chorvát mi prisvedčil, že to vníma rovnako. „Ľudia sú napätí, trochu to pripomína posledné roky komunizmu,“ povedal. To je pravda: je citeľná frustrácia, presvedčenie, že niet komu veriť a niet sa kam pohnúť, najmä nie dopredu.

Stáva sa, že človeku sa sníva niečo veľmi nepríjemné, ale nedokáže sa z toho prebudiť. V realite je dnes Slovensko na tom podobne. Denne dostávame pretlak informácií o negatívnych javoch – či nanajvýš o počte pozitívnych testov. Nesieme dvojnásobné bremeno. Prvú jeho časť tvorí pandémia, čo siaha na duševnú rovnováhu – a niektorým i na duševné zdravie.

Ohrozenie a to, čo sa musí vykonať proti nemu, vytvorili dvojsečný nôž ťažkostí. Starí ľudia ťažko znášali počas lockdownov odlúčenie od detí a vnúčat, až sa mnohí búrili, že život – prežívanie – v osamelosti im za to nestojí. A boli i takí, ktorí riskovali nakazenie, aby prelomili samotu. Mladí tvrdili niečo podobné a aj oni preto, aby ten život „stál za to“, občas riskovali. Ale nie všetci. Niektorí z nich sa zase až prehnane uzavreli do svojej lockdownovej ulity, ktorá zintenzívnila ich úzkostné stavy, ku ktorým mali sklony už predtým.

„Informácie si protirečia, je ťažké filtrovať podľa dôležitosti a občas sa už nedá rozoznať ani len ich pravdivosť.“

Stredná generácia bola na pohľad najodolnejšia, napokon, je navyknutá zniesť a zvládnuť. Lenže pandémia aj na ňu doľahla so silou, akú si predtým nik nedokázal predstaviť. Títo ľudia, dovtedy akční, úspešní, na vrchole síl a s kopou plánov, odrazu hovorili, že dostali na vedomie vlastnú pominuteľnosť, ba až márnosť svojho života preplneného činnosťou a deadlinmi. Nehovoriac o tom, že tej činnosti a deadlinov mohlo (pri online škole potomkov) aj pribudnúť.

U jedných, druhých aj tretích prepukali úzkostné poruchy, depresie. Lekári hovoria, že pacientov im neubudlo, naopak. A najhoršie sú na tom tí ľudia, ktorí za lekármi ani neprišli a neprídu – lebo psychický problém je pre nich stigma, ktorú radšej nepriznajú.