ale vykorenený  a osamelý človek je od prírody agresívny, ako správne prízvukoval Aristoteles. Tu niekde by sme mohli začať pátranie aj po pôvode a povahe toho, na čo sa dnes tak často sťažujeme ako na „krízu demokracie“.

Svet, ktorý prestal dávať zmysel, javí sa ako hrozivý a potenciálne nepriateľský. Dôvera a bezpečie vzťahov sa rozpadá a spolu s nimi aj schopnosť komunikovať. To všetko vedie k strate zmyslu pre realitu a náklonnosti hľadať najrôznejšie „alternatívne“ riešenia. Stúpa tak dopyt po falošných prorokoch, sľubujúcich nové revolúcie, svetlé zajtrajšky a „konečné riešenia“ všetkých našich neduhov. Zúčtovanie s nejakým nepriateľom, často úplne vyfantazírovaným, sa tak celkom logicky stáva súčasťou ich programov. Nie náhodou je dnes heslo „Konečné riešenie“ zlovestne povedomé.

musí byť nejaký Boh

Rozhranie čias, keď sa európsky stredovek pozvoľna preklápal do raného novoveku, je jedným z príkladov doby, keď sa začínajú otriasať doposiaľ etablované inštitúcie aj presvedčenia. Konflikty sa môžu odohrávať aj vnútri duše skôr, než sa premenia na zápas medzi ľuďmi. Martin Luther v kázni na biblickú tému „nie je dobré človeku byť samému“ (Gen 2,18) povedal pozoruhodné slová o tom, že „osamelý človek odvodzuje jednu vec z druhej, a všetky domýšľa k tomu najhoršiemu“. Luther bol človek s krajnou skúsenosťou boja s návalmi zúfalstva a všetkými ťažkými pokušeniami, ktoré prinášajú. Vedel, aká nebezpečná je osamelosť. Nie dobrovoľná, liečivá samota, v ktorej hľadáme útočisko pred svetským zhonom a príležitosť na meditáciu, ale radikálna osamelosť, do ktorej sme uvrhnutí ako do väzenia na samotke. 

Ten istý Luther sa pri inej príležitosti vyjadril že „nejaký Boh musí byť, pretože človek potrebuje nejakú bytosť, ktorej môže dôverovať“. Dr. Luther nebol žiadna padavka. Vo chvíľach najťažšej depresie dokázal hovoriť s diablom a častovať ho jedovatými sarkazmami. Ako je známe, pri jednej osamelej meditácii po ňom dokonca šmaril kalamár – a zdá sa, že trafil; ten divný obraz v jeho pracovni vtedy zmizol.