jej genealógia sa ťahá hlboko do predmoderných dôb. Zdá sa však, že skôr než o empiricko-vednú hypotézu (hoci niekedy to tak môže vyzerať), ide o mýtus, ktorý zakladá možnosť viacerých interpretácií a sporov o charakter spoločnosti, štátu, prípadne preferovaného typu politického systému. Chcem zdôrazniť, že slovo „mýtus“ tu nepoužívam ako nadávku. Mýtus nie je opak „pravdy“. Je to symbolický príbeh o počiatkoch, v istom zmysle zakladajúcich dejiny, a tieto počiatky nemôžeme opísať rečou, akou opisujeme udalosti vnútri dejín.

Keď voláme po náprave pomerov, zmenách k lepšej budúcnosti alebo návrate k nejakej lepšej minulosti, keď vytýkame zvoleným politikom, že neplnia svoje sľuby, odvolávame sa, niekedy explicitne, častejšie však implicitne, na nejakú predstavu zmluvy medzi nami a našou reprezentáciou. Vec však nie je taká samozrejmá, ako by sa mohlo zdať. Môžeme kedykoľvek zrušiť výsledky predchádzajúcich rozhodnutí, ak nám nevyhovujú? Môžeme vyhlasovať nové voľby, kedykoľvek pocítime nespokojnosť? Máme právo odstúpiť od podmienok, ktoré pre nás vydobyli naši predkovia, neraz za cenu veľkých obetí? A máme právo v mene vlastných pociťovaných žiadzí dohodnúť sa na čomkoľvek, čím pripravíme o potomkov o ich perspektívy – napr. vydrancovaní prírodných zdrojov alebo prehajdákaní peňazí? Nakoniec, zmluvne možno založiť nielen liberálnu demokraciu, ale aj totalitný režim – zrušiť ho v prípade zmeny nášho názoru bude, pravdaže, oveľa ťažšie.

prečo o tom hovoríme?

Mýty ako symboly, resp. komplexy symbolov však môžu podliehať krízam. Symboly sa rodia, prosperujú, inokedy upadajú a zanikajú. Ich pôvodné chápanie sa môže stratiť spolu s pomermi, ktoré ich zrodili alebo stávajúcimi pomermi, ktoré sa o ne doposiaľ opierali. Ak to aplikujeme v politickej rovine, veľké krízy predstavujú výzvu na opätovné skúmanie základov politického poriadku. Tieto krízy môžu viesť k revolučnému prehodnoteniu základných teoretických východísk, ale aj k praktickým pokusom o návrat do idealizovanej minulosti či o skok do novej, nevídanej budúcnosti s použitím donucujúcich prostriedkov. Na akomsi literárnom posedení vo viktoriánsky anglickom štýle sa nejaká dáma spýtala vzdelanca Thomasa Carlyla na tému všakovakých filozofických ideí: „Na čo je toto všetko dobré?“ „Madam,“ odpovedal Carlyle (o. i. znalec dejín Francúzskej revolúcie), „to isté sa pýtali aj Rousseaua, a druhé vydanie jeho Spoločenskej zmluvy bolo viazané v koži tých, ktorí odmietli prvé.“