príbehy majú svoju záruku a životnosť. Niektoré neprežijú svojich aktérov, kým iné pretrvajú celé stáročia a z hlbín zabudnutia sa vynárajú v akýchsi vlnách vždy v pravej chvíli. Tie najlepšie obrodzujú svet. Aforista píše, že ak prežijú taľafatky, stanú sa z nich mýty. Odvodzovať od nich svoju identitu je komické, no aj tak sa to deje. Vymyslené príbehy o slávnych predkoch, ktoré pestujú bezvýznamní súčasníci, nie sú ničím výnimočným, ba občas dokážu stmeliť spoločenstvo a pohnúť vecami. Cynik by povedal, že sme „bezvýznamné zadky slávnych predkov,“ a tým by mnohé uviedol na pravú mieru. Režiséri historických snímok, vedomí si komplikovaných súvislostí, zasa vyzývajú, aby sme si nekazili príbeh pravdou. Lebo aj vo faktograficky nepresnom príbehu môže byť viac životnej pravdy ako v poučke. V tomto texte chceme upriamiť pozornosť na človeka, ktorý je nespochybniteľnou historickou postavou, no zároveň je jeho príbeh opradený poéziou a legendami. 

No nie to je najdôležitejšie. Najdôležitejší je duch, ktorý už niekoľkokrát obrodil cirkev a deje sa to znova. Blázon pre Krista, svätý František z Assisi, je neprekonaným fenoménom radikálnej lásky a vernosti evanjeliu. Žiari jasným svetlom od stredoveku do dnes. Jeho najznámejšia modlitba, kde svätec volá po tom, aby bol tvorcom pokoja, je manifestom nielen františkánskej, ale komplexnej kresťanskej spirituality: „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť. Odpustenie, kde sa množia urážky. Jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia. Vieru tým, čo pochybujú. Nádej tým, čo si zúfajú. Svetlo tým, čo tápu vo tmách. Radosť tým, čo smútia. Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali. Skôr chápať iných, než aby mňa chápali. Skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame, nadobúdame. Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých. Len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia. Len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu.