už sa po nich nemôžete bezstarostne poprechádzať, ba ani na pár sekúnd nad niečím zamyslieť či niekam zahľadieť bez toho, aby vás niekto nezrazil, alebo ste niekam nespadli. Že k tým dôverne známym miestam už nepatríte a ani ony už nie sú vašou súčasťou. A nemá to azda súvislosť s naším čoraz hrubším správaním voči sebe navzájom aj vo vzťahu k inštitúciám, ktoré nás pôvodne mali chrániť, pomáhať nám či reprezentovať nás?

adaptácia spočíva v otupení

Nemusíte bývať práve v Bratislave, či vôbec v meste, hoci sa zdá, že práve a zákonite v mestskom prostredí sa tento pocit vyskytuje častejšie a intenzívnejšie. V každom prípade mu pomáha anonymita a odosobnenosť vzťahov, stres z nezmyselného zhonu a všadeprítomného hluku. Tento zmätok a hluk má nepriaznivý dopad práve preto, že sa k vám nevzťahuje, neobsahuje žiadne zmysluplné posolstvo, nehovorí s vami, predsa však udržiava vaše nervy v permanentnom napätí, ktoré si už ani neuvedomujeme. Núti nás na adaptáciu, ktorá však spočíva v otupení.

Stres je posilnený zmazávaním hranice medzi súkromným a verejným priestorom. V tej istej dobe, keď máme vďaka technológiám nadmieru možností vkrádať sa do súkromia iných ľudí a sami byť sledovaní (aj bez vlastného súhlasu), sme na verejných priestranstvách pod neustálym dohľadom čoraz početnejších kamier montovaných (ako inak) pre našu spoločnú bezpečnosť. Posvätná sféra osobnej nedotknuteľnosti sa, skrátka, vytráca zo všetkých priestorov počnúc vlastným bytom a končiac ulicou.