„ako sa dá odpustiť, čo ste prežili?“ pýtal sa ho v Nočných dialógoch po Nežnej revolúcii rozhlasový moderátor Ľubomír Motyčka. „Keby ste neodpustili, nemohli by ste nič vytvoriť,“ odvetil bývalý politický väzeň Dobroslav Pustaj. Mal 61 rokov.

len nevoľte komunistov ani Mečiara

Po prepustení z väzenia drel ako baník a po nociach študoval. Zaujímalo ho všetko od filozofie po astrofyziku. Nežná revolúcia bol jeho splnený sen. S priateľmi z VPN chodievali po dedinkách v okolí Ružomberka. Hovoriť s ľuďmi, vysvetľovať. „Len nevoľte komunistov ani Mečiara.“ Bol presvedčený, že je ten správny čas, aby slušní ľudia vstúpili do politiky. Skúšal kandidovať na primátora Ružomberka, ale bez odozvy. Po rozdelení Československa a vzostupe Mečiara nakoniec odišiel – spolu s manželkou a dcérou Slávkou našli nový domov v  Prostějove.Nemohol však chýbať na každoročných spomienkach politických väzňov pri múre leopoldovského väzenia. Prišiel nočným rýchlikom, aby tam bol už skoro ráno. Z plavovlasého muža s modrými očami išla už na prvý pohľad hrdosť a mladícka iskra. Navzdory šestnástim rokom prežitým v tých najťažších väzeniach kráčal vzpriamene, akoby sa do jeho fyzického veku ani nerátali. „Osem rokov som strávil tu, v Leopoldove. Štyri roky v prísnej izolácii ministerstva vnútra na samoväzbe. Medzi udavačmi a kriminálnikmi,“ hovoril pri bráne leopoldovského väzenia.Za tie roky zažil všeličo. Bol posledným svedkom toho, ako tam 28. septembra 1958 dozorcovia zastrelili jeho spoluväzňa Josefa Vaníčka. Ten mal doma už manželku a malú dcéru. S ňou sa Dobroslav Pustaj stretol po desaťročiach na spomienke politických väzňov. „Kto si dnes naňho aj na to všetko spomenie?“ pýtal sa po rokoch.

za slobodné Československo

Dobroslav sa dostal do kriminálu v roku 1952. „Chceli sme slobodné proeurópske Československo,  preto som toľko rokov sedel,“ spomínal. Ako mladí ľudia založili krátko po „víťaznom februári“ s priateľmi odbojovú skupinu. Názov jej dali neskôr podľa Rádia Slobodná Európa.Mal pocit, že treba niečo robiť. Ako hovoril, on nemal čo stratiť. Mal šestnásť, keď zostal úplne sám. Otec mu zomrel v detstve, mama krátko pred komunistickým prevratom. Ktovie, ako by to všetko vnímala?