preto nebude na škodu, ak si pripomenieme niečo o zmysle vzdelávania všeobecne a o jeho dnešnej kríze. Žiadne inovácie nám totiž nepomôžu, ak nebudeme mať jasno v tom, akým cieľom by mali slúžiť či aké hodnoty by mali pomôcť napĺňať. A veru, jasno v tom nemáme. 

stratená kontinuita

Je zvláštne, ako sa vo verejných debatách oddeľuje univerzitné školstvo od ostatného. Akoby išlo o dve navzájom nesúvisiace oblasti problémov. Isteže, univerzity a ich jednotlivé pracoviská sa nachádzajú v stave, ktorý si zaslúži zvláštnu analýzu. Ale tento stav nemôžeme dostatočne pochopiť v izolácii od stavu iných stupňov vzdelávania. Na univerzity, koniec koncov, prichádzajú absolventi stredných škôl a museli predtým absolvovať aj nejaký základný stupeň. Kvality a nekvality základného a stredného stupňa sa tak nevyhnutne premietajú aj do stavu vysokého školstva. Obligátne pritom poznamenávam, že bazálna úroveň učenia, odovzdávania vedomostí a zručností podmieňujúcich vstup jednotlivca do spoločného sveta súvisí s elitnou úrovňou vzdelania oveľa hlbšie a nevyhnutne, a že táto hĺbka a nevyhnutnosť súvislosti sa dnes s obľubou podceňuje, ba z ideologických dôvodov odmieta. A nakoniec: dnešný stav má za sebou istý vývoj, alebo, ak chceme, svoju „históriu“. A hoci neustále počúvame o potrebách doháňať zameškaný vývoj a napĺňať štandardy, zohľadňovanie minulosti sa stretáva s podráždeným odmietaním ako „nepraktická“ záležitosť, vhodná nanajvýš pre úzko špecializovaných historikov a archivárov, no nie pre tých, ktorí riešia projekty o tom, ako napredovať.

univerzita: slepá vetva evolúcie?

Ani ten pohľad do budúcnosti však neposkytuje príliš veľa útechy. Univerzita, tradične sídlo elitného vzdelania, slobody bádania a autority aj pre ostatné stupne vzdelávania, dnes ako inštitúcia trpí krízou identity. Jej miesto v spoločnosti a poslanie sú čoraz viac otázkou. Jej autorita sa už neopiera o zavedené kritériá, pretože samy tieto kritériá miznú. Na tom sa zhodnú kritici z rôznych strán, zvnútra aj zvonku, „sprava“ aj „zľava“, akokoľvek odlišne chápu príčiny vzniknutého stavu a akokoľvek sa líšia ich vyvodzované dôsledky. 

Univerzita, tradične sídlo elitného vzdelania, dnes ako inštitúcia trpí krízou identity.

Univerzita ako inštitúcia má v európskej histórii korene siahajúce do vrcholného stredoveku. Ale ten jej model alebo „projekt“, v ktorého súradniciach sme ešte stále navyknutí myslieť, je v zásade moderný, s vlastnými plusmi a mínusmi. U nás, v postkomunistických častiach Európy, sme boli od jeho prirodzeného vývoja načas oddelení či, inak povedané, boli sme odkázaní na jeho deformované podoby. A vtedy, keď sme sa naň pokúšali po páde železnej opony spätne „napojiť“, ocital sa už v inej kríze aj vo svete „vyspelých demokracií“, ktorých sa isté totalitné experimenty dotkli menej či nepriamo.