isteže, za posledné tri dekády sme aj tu na Slovensku mali vážne konflikty. Dali sa však vnímať buď ako spory okolo problémov vyprodukovaných konkrétnymi osobami (Mečiar, Fico), alebo okolo konkrétnych káuz (radikálna ekonomická reforma verzus „tretia cesta“; spoločný štát verzus samostatné Slovensko). Opakovane sme mali sklon očakávať, že sa vyriešia víťazstvom nejakej konkrétnej strany či koalície alebo presadením kľúčových zákonov, takže sme vždy túžobne vzhliadali k najbližším voľbám. V prípade potreby sa dalo ukázať na príklad „vyspelých demokracií“, o ktorých sa mnohí domnievali, že už riešia iné problémy než my – až kým sa neukázalo, že aj ony podliehajú vnútorným konfliktom a ich občania sa správajú menej vyspelo, než sme si naivne predstavovali.

 

globalizovaná weimarská republika

Zdalo sa aj, že sa dá s pomernou istotou očakávať, ako sa kto v určitej situácii bude správať. Že napriek občasným nejasnostiam v zásade vieme, kto je kto, aj kde je „naša“ a tá opačná strana barikády. Boli tu napríklad politické strany označované ako „proreformné“ a potom tie druhé; až s prílišnou samozrejmosťou sa hovorilo o „pravici a „ľavici“ a podobne. Verilo sa, že v tom existuje nejaký nemenný štandard. Akoby šlo o metafyzické veličiny a nie o konvenčné pomenovania a premenlivé javy. Lenže naša doterajšia bežná terminológia zjavne stráca použiteľnosť ako nástroj na uchopenie meniacej sa reality. Zdroje nových konfliktov v spoločnosti sa následne hľadajú inde než doteraz, čo však nezaručí správny výsledok. Jedna pomýlená teória tak môže striedať druhú a následky môžu byť vážne. 

Tu sa už dostávame ďaleko za hranice našej krajiny, ktorá je tak či onak súčasťou globalizovaného sveta pod všetkými vplyvmi, ktoré s tým súvisia. Za všetkým tým chaosom rozpadajúcich sa strán a premenlivých spojenectiev sa začína črtať nový ideologický konflikt – vo svete, ktorý sa čoraz viac javí ako globalizovaná weimarská republika.