jej životný príbeh je zároveň dôkazom vulgárnej nekultúrnosti socialistického zriadenia. Angažmán v SND pre kádrový profil nedostala, účinkovala preto v Banskej Bystrici. Komunisti ju doslova vyštvali kvôli jej talentu, ktorý si všimli aj vo Viedni. „Bol som svedkom koncertu Slovenskej filharmónie, keď pod taktovkou Ladislava Slováka predniesla árie z Bachových a Händelových kantát, ako aj krkolomnú koloratúrnu áriu Kráľovnej noci z Mozartovej Čarovnej flauty,“ píše operný kritik Pavel Unger. „Práve tá jej otvorila brány do Viedenskej štátnej opery, kde v tejto postave debutovala 7. februára 1970. A o päť dní k nej pridala Olympiu z Hoffmannových poviedok.

Na Slovensku nastali kruté časy normalizácie, štátna hranica po krátkom politickom uvoľnení okolo roku 1968 povestným Husákovým výrokom prestala byť „korzom“. „Edita Gruberová na vlastnej koži pocítila, že pendlovanie medzi Bratislavou a otvoreným svetom sa stávalo neúnosným,“ zdôrazňuje Unger. 

V praxi to bolo úplne klasické komunistické šikanovanie. Pobúrenie režimu už vyvolal samotný podpis zmluvy s operou, lebo o takýchto veciach mohla vtedy rozhodovať len agentúra Slovkoncert. Povolenie na pobyt vo Viedni mohla speváčka podpísať vždy len na jeden týždeň. Gruberová si povedala, že stačilo a odišla spolu s mamou doslova len s niekoľkými šatami a páperovými prikrývkami.