najskôr banálne konštatovanie: Reformácia je predmetom sporov. Nielen v podobe obnovovaného aj opakovane viaznuceho ekumenického dialógu medzi rozdelenými konfesiami. Niektorí pokladajú reformáciu za revolučné dielo, ktoré nedokončené uviazlo v bahne svetských kompromisov. Pre iných je dielom skazy, rozvratom západného kresťanstva, počiatkom modernej sekularizácie a ateizmu. Podobné interpretácie sa často míňajú s podstatou. Ak sa však okolo reformácie dodnes vedú spory, nemusí to byť pre ňu najhoršie. Kontroverzie sú svedectvom o význame ich predmetu. V každom prípade: príbeh je príliš zložitý a bohatý, než aby sme ho tu mohli čo i len stručne opísať v jeho celku. Pokúsim sa preto aspoň pripomenúť niečo, čo sa mi zdá jeho podstatným jadrom, dokonca aj keby táto „pointa“ nemala byť ničím iným, než veľkou otvorenou otázkou.

znamenia čias

Reformačný akt a učenia, ktoré sa z neho a v súvislosti s ním postupne rodili, sú výsledkom reálnej krízy. Žiadny kritik reformácie, pokiaľ chce byť seriózny, nemôže poprieť túto skutočnosť. „Skazenosť cirkvi“ v onej dobe nie je dodatočný výmysel protestantov. Kríza cirkevných a svetských vzťahov bola predmetom širokej zhody; to, čo sa líšilo, boli práve vyvodené závery a táto rôznosť postupne nadobúdala rozmer tragédie. „Stredovek“ nikdy nebol statickým modelom bez pnutí a rozporov. „Jeseň stredoveku“ prechádzajúca do renesancie predstavuje však obdobie, keď sa ukazovali nové problémy a zdroje možných konfliktov. Už prvá krížová výprava do Jeruzalema (začiatok r. 1097) svedčí o „pretlaku“ vnútri západoeurópskych spoločností. Dochádza k rastu populácie, rozvoju miest, zárodočnej akumulácii kapitálu. K tomu pripočítajme opätovný vzostup heréz a protoreformačných hnutí.