komunistická idea vo svojej údajne „čistej podobe“ sa aj dnes, nanovo a rafinovane, ospravedlňuje. Myslí si niekto, že to s nami nemá nič spoločné? Že to všetko je len vec niekoľkých starých eštebákov, trúsiacich v krčmách zlostné reči o tom, ako ich tá dnešná „totalita“ nedonúti dať sa zaočkovať? To je omyl, ktorý žiada aspoň stručné osvetlenie.

Spomienka na starý režim v našej spoločnosti akosi emocionálne chladne s tým, ako do pozície „elít“ nastupujú nové ročníky, ktorých živá pamäť siaha čoraz menej do minulosti. O to ľahšie uniká pozornosti, že napriek všetkým slovným odsúdeniam si rozsiahle segmenty našej spoločnosti vrátane spomenutých elít podržali vieru v niektoré premisy komunistického učenia, hoci nevedia, odkiaľ ich majú. Už znova počúvame o tom, že by sme to dokonca ani s tými slovnými odsúdeniami nemali preháňať. A to nie od starých, zatrpknutých zvyškov normalizačných kádrov, ale od mladých, čulo publikujúcich, na kapitálové zdroje zručne napojených, samozrejme, „pokrokových“ intelektuálov a aktivistov. Svetonázorové premisy, o ktorých tu padla zmienka, môžu dať povstať novým extrémnym hnutiam nie na okraji, ale uprostred našej spoločnosti.

Nebezpečenstvo môže byť o to väčšie, čím viac našich súčasníkov prepadá presvedčeniu o vlastnej intelektuálnej a morálnej nadradenosti nad všetkou minulosťou a všetkými predchádzajúcimi generáciami. Ľudská povaha sa v istých základných danostiach nemení so striedaním generácií a príchodom nových technológií, ani so vzostupom gramotnosti a materiálnej životnej úrovne. Naopak, jej morbídne sklony sa tu môžu prejaviť s novou radikálnosťou. Nie je žiadna náhoda, že marxistické učenie sa začalo kritikou zdedeného chápania toho, čo sa tradične zvyklo nazývať „ľudskou prirodzenosťou“.

slovná mágia

Reálne existujúce komunistické režimy sa právom stali terčom najrôznejších vtipov pre svoju hlúposť, nemohúcnosť v riešení základných ľudských problémov a zločinnosť. Dnes je však treba pripomenúť, že marxistická ideológia nebola vo svojich počiatkoch „kauzou“ mentálne zaostalých gangstrov a morálnych tupcov. Aj po tom, čo sa stala oficiálnou ideológiou zločinných režimov, zostávala vlastníctvom významnej časti intelektuálnych elít. Ak nebezpečenstvo fašizmu a nacizmu spočívalo v jeho nepokrytom velebení temných vášní a nízkych pudov (hoci aj ich intelektuálna príťažlivosť bola za istých okolností značná), marxistický komunizmus dokázal byť príťažlivý práve pre pokrokovo, humanisticky, rovnostársky naladených, morálne citlivých, intelektuálne založených jednotlivcov. Marxizmus ako doktrína apeloval na zdedené ideály vnímané ako ušľachtilé. Sám tieto ideály nevynašiel. Dokázal ich však zručne zmanipulovať a vnútorne premeniť „dialektickou“ slovnou mágiou, vďaka ktorej sa ich mohol striedavo sa dovolávať aj zavrhovať ich – podľa momentálnych taktických potrieb.