I

V súčasnosti sme na konci prechodu, kde sa pohybujeme vyše päťdesiat rokov. V tomto čase žijeme bez toho, aby sme si zreteľne uvedomovali, že ide stále o jednu a tú istú prechodovú situáciu. Intuitívne však cítime, že sa dnes dostávame do bodu, keď sa tento prechod preklápa do nového obdobia, pre ktoré ešte nemáme pomenovanie a tápeme v neistote, ako bude vyzerať. Preto je to taký neistý, zahmlený, znepokojujúci čas. Ostro vnímame zmenu, cítime ju, tušíme, evidujeme, ale aktuálna situácia má toľko protichodných tendencií, že v nej strácame orientáciu.

Pre prechodové obdobia máme pritom pojmový jazyk, ktorý zaviedol po druhej svetovej vojne etnológ Victor Turner, opierajúci sa o predchádzajúce výskumy van Gennepa. Spája sa s rituálmi, ktoré sprevádzajú každú zmenu miesta, stavu, spoločenského postavenia a veku. Prechodové obdobia sa členia do troch fáz – odlúčenie, pomedzie a prijatie. V prvej fáze je jednotlivec (skupina) vytrhnutý zo svojho pôvodného spoločenského miesta, v druhej fáze liminality (hranice) sa stáva naším miestom pomedzie s nejasným statusom, v tretej prijímame novú situáciu a hľadáme vzor správania, ktorý sa očakáva od nového postavenia. 

Pri svojej úvahe vychádzam z predpokladu, že pri všetkej schematickosti tejto prechodovej konštrukcie sa fáza pohybu pozdĺž hranice medzi starým a novým končí a dostávame sa do novej situácie. Nielen my, celý svet. 

II

Prechod do novej situácie má niekoľko dobre rozpoznateľných vlastností. Predovšetkým ide o storočnú civilizačnú zmenu z industriálneho do digitálneho veku. Digitálne zmeny sa spájajú s prudkým rozvojom elektromobility a vodíkových technológií, s rozvojom veternej energie a fotovoltiky, s nadchádzajúcim koncom fosílnych palív a s nevyhnutnou reakciou na klimatické zmeny, ktoré menia spôsob ľudského života až po základnú otázku ľudskej existencie.