ambros vidí základné rozlíšenie „starého“ (zastaraného, starnúceho, ustrnutého) a „nového“ takto: Staré je to, čo nebude mať účasť na vzkriesení na Kristov spôsob, nové je to, čo sa stáva súčasťou premeny v Kristovo mystické telo, a to všetkým, čo prežívame. Epocha je obdobie, keď prevláda určitý konkrétny spôsob, ako sa tvorí jednota protikladov na Kristov spôsob. To, čo odlišuje súčasnú, presnejšie budúcu epochu cirkvi od tých minulých, sú životné štýly, ktorými ľudia napĺňajú očakávanie druhého príchodu Krista na svet, teda zavŕšenie dejín. V kresťanstve víťazí čas nad priestorom.

Pápež František od začiatku svojho pontifikátu ukazuje cirkvi východiská a cesty pre túto zmenu. Pápež je pastoračný typ, jeho jazyk je v tomto smere jednoduchší a konkrétnejší. Jeho príhovory o vyjdení cirkvi na perifériu, o sprevádzaní ľudí, ako to robil Ježiš v prípade emauzských učeníkov, ktorí ešte nevnímali, čo sa po jeho zmŕtvychvstaní stalo, alebo o decentralizácii moci, hovoria o hľadaní nových ciest pre cirkev. Aj 21. októbra v juhotalianskom meste Taranto hovoril pápež o „troch dopravných značkách na ceste nádeje“. 

Prvou je „pozor, prechod pre chodcov“. Ide o výzvu venovať pozornosť životným križovatkám, kde stretáme rôzne druhy sužovaných ľudí, neraz trpiacich zúfalstvom. Svätý Otec menoval mnoho problémov a trpiacich skupín ľudí –vrátane mladých ľudí odchádzajúcich do zahraničia, nezamestnaných, žien, migrantov, opustených seniorov, rodín trpiacich v dôsledku úžerníkov, korupcie, závislosti od hazardných hier, podnikateľov vykorisťovaných mafiánmi. Pápež dodal: „Nech nám fantázia Ducha Svätého pomôže vyskúšať každú možnosť, aby sa uskutočnili ich oprávnené nádeje“.