na hraniciach naživo prebieha echo z rokov 2014 a 2015: utečenci, niekde mladí muži, inde celé rodiny aj s malými deťmi, sa zúfalo snažia preniknúť do EÚ, aby tam mohli žiadať o azyl. Tentoraz to nie je na juhu či juhovýchode a do EÚ ich nenecháva prúdiť Turecko či Líbya. Tentoraz ich do Európy vábi a zváža Alexander Lukašenko. Tentoraz ich nezabíja more, ale zima. Hrôza je to rovnaká.

Začalo sa to Lukašenkovými prehratými voľbami v roku 2020, ktoré vyhlásil za víťazné. Stal sa prezidentom, ktorého neuznáva ani Európska únia, ani Spojené štáty americké. Bratríčkujú sa s ním len také politické a ľudské monštrá ako Vladimír Putin, Baššár al-Asad či Hugo Chávez. Krvavo rozdrvil demokratickú vôľu Bielorusov, z ktorých väčšina ho nechce za prezidenta a je ochotná protestovať aj pod hrozbou strašného násilia. Krv a brutalita, to sú jeho metódy. Doma ich uplatňuje úspešne – nezískal si lásku, ale vynútil si poslušnosť.

Keď v marci tohto roku nechal uniesť lietadlo spoločnosti Ryanair s Ramanom Pratasevičom na palube, aby tohto opozičného aktivistu mohol zatknúť, bol to akt medzinárodného terorizmu a ďalšia ukážka, že Lukašenko, tak ako to so sériovými a masovými vrahmi býva, eskaluje.